Neskúsenosť, omyly a o čo ide pri vyjednávaniach o budúcom zložení vlády…

Nepochybne je vo svojej väčšine slovenská spoločnosť s výsledkami volieb spokojná. Zároveň sa ale tá istá spoločnosť, ktorá do kresla významného hráča vyniesla doterajšiu opozíciu, s obavami oprávnene pozerá na proces zostavovania novej vlády Slovenska. Nič iné ako chyba taktiky vyjednávania o zostavovaní budúcej (možnej) koalície, neznalosť procesov vládnutia a možnosť toho, že v konečnom dôsledku možno nebudú dodržané základné princípy, ktoré vyniesli bývalú opozíciu k moci, nás ale nemôže napadnúť. Čo sa teda môže stať achilovou pätou budúcej vlády?

Osobnosť budúceho predsedu vlády

Samotná osobnosť budúceho premiéra, ktorý sa aj napriek tomu, že sa mu vo volebnej kampani darilo v rámci narastajúcich preferencií zohrať úlohu pokojného človeka, ktorý zobrazuje spoločnosť založenú na spravodlivosti, čo je s najvyššou pravdepodobnosťou hlavný motív volieb na Slovensku v roku 2020, pre ktorý voliči hádzali lístok opozícii, je stále, v rámci skúseností s Igorom Matovičom z posledných rokov, možné považovať za niečo, čo môže, ale aj nemusí dobre dopadnúť.

A to najmä v prípadoch krízových situácií… Na druhej strane, povedzme tiež, že v tom, v čom je Igor Matovič naozaj uveriteľný a s určitosťou tomu verí, je jeho snaha o očistu verejného priestoru a radikálneho protikorupčného boja.

To všetko ale nemôže zaprieť nevyspytateľnosť samotnej osobnosti budúceho predsedu vlády, ktorý sa aj napriek mimoriadnej inteligencii správa skôr podľa vlastných pocitov.

Možné dôsledky sú veľmi jasné na tejto otázke môže v budúcnosti padnúť celá vláda. Ostáva iba dúfať, že si to budúci premiér uvedomuje, čo však si (zdá sa) uvedomuje v procese rokovaní o zostavení novej vlády veľmi dobre, za čo mu (zatiaľ) patrí nesmelá poklona.

A to aj napriek tomu, že sa Igor Matovič pustil do vyjednávania o zložení budúcej vlády bez prípravy, taktiky a stratégie.

Poslanecký klub OĽANO

Dôsledkom marketingového zostavovania zoznamu kandidátov OĽANO, ktorí mali pre voľby upútať čo najviac voličov zo všetkých komunít, vrstiev, národností, presvedčenia či veku na poslancov parlamentu, je aj ich úplná nezvládateľnosť v parlamente.

Pred Igorom Matovičom dnes stojí úloha výberu najlepšieho možného kandidáta na post šéfa poslaneckého klubu, ktorý bude zosúlaďovať záujmy 53 úplne odlišných poslancov s úplne odlišnými záujmami a hodnotami tak, aby podporovali vládny program, ktorý možno vznikne po zostavení budúcej koalície.

Boris Kollár

O členoch strany Borisa Kollára sa už toho popísalo veľa, rovnako ako o Borisovi Kollárovi samotnom. S určitosťou je dnes v rámci rokovaní s touto politickou stranou istých niekoľko vecí.

Prvou je to, že Boris Kollár má snahu, aj napriek jeho vyhláseniam o jeho sociálnom zameraní, ovládnuť takzvané investičné ministerstvá – ministerstvo obrany, informatizácie a dopravy.

Tu ale nesedí základná vec – Boris Kollár sa v rokovaniach s Igorom Matovičom orientuje iba na ministerstvá, kde sú peniaze a nie na tie, ktoré boli súčasťou jeho konzervatívno-sociálneho volebného programu.

Otázkou preto je, prečo sa v rámci zodpovednosti v rámci budúcej vlády neuchádza o ministerstvo sociálnych vecí?

Inak povedané – každý, kto v súčasnosti zoberie ministerstvo zdravotníctva, školstva alebo sociálnych vecí, preberie politickú zodpovednosť za fungovanie budúcej vlády v oblasti sociálnej ochrany a rozvoja.

Nie však ten, kto chce iba ministerstvá, na ktorých sú peniaze, to sa s určitosťou za prebratie zodpovednosti označiť nedá… Tento fakt je veľmi dobre dokumentovateľný na vlajkovej téme strany Sme Rodina – podpore sociálneho bývania.

Sociálne bývanie (pokiaľ nie je iba motiváciou pre získanie stavebných zákaziek v doprave) je špičkovo riešiteľné na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, za ktoré v rámci svojho programu nemôže Boris Kollár nezobrať zodpovednosť, ak mu naozaj záleží na rozvoji spoločnosti…

Uvedomme si ale tiež, že téma výstavby sociálnych bytov na Slovensku je mimoriadne dôležitou témou a otvoril ju práve Boris Kollár. V tomto má absolútnu pravdu v tom, že je zo strany štátu nutné tento problém vyriešiť.

Tiež je potrebné si uvedomiť, že téma podpory sociálneho bývania nie je iba nalievanie peňazí do akéhosi vymysleného štátneho developera z dielne autorov politického programu Kollára za peniaze, ktoré zadĺžia Slovensko na dlhé roky, ale najmä otázkou vytvorenia stimulov pre samosprávu a podnikateľov, ktorí by mali získať motiváciu tieto byty stavať (daňové a odpisové stimuly), pretože táto možnosť je oveľa lacnejšia a efektívnejšia.

Inak ako nevedomosť ľudí okolo Kollára sa nedá nazvať to, že zásadná štúdia na podporu nájomného aj sociálneho bývania vznikla už v roku 2012 na ministerstve financií, tam je však táto otázka riešená oveľa lepšie ako nápad z dielne Sme rodina.

Vtedy ju žiaľ vládna strana nepoužila, stačí ju však iba „oprášiť“ a okamžite realizovať…

Problémom strany Borisa Kollára je aj zloženie popredných funkcionárov tejto strany, ktoré je v absolútnom rozpore s princípmi, ktoré hlása budúci predseda vlády, z čoho s najväčším predpokladom vznikne problém, ktorý, v prípade odvolávania členov vlády za hnutie Sme rodina, bude aj problémom koaličným.

Prvá desiatka členov kandidátky tejto strany je „odbornej“ verejnosti známa totiž úplne inak ako pod názvom „expert“, pričom väčšina z týchto ľudí sú skôr známi ako ľudia, ktorí v blízkej minulosti pracovali pre tzv. „oligarchov SMERu-SD“, SNS, alebo priamo pre ľudí, ktorí boli v minulosti označovaní ako „obchodníci so štátom“.

Nie je totiž až tak zásadnou otázkou, prečo nejaký kandidát na ministra dopravy z kandidátky Sme rodina v nedávnej minulosti zastupoval záujmy oligarchov SMERu-SD, skôr je otázkou, o čom si tento kandidát v hoteli v centre Bratislavy hrkúta so šéfom jednej s najväčších stavebných firiem poznačenej škandálmi a s developerom s albánskymi koreňmi, na návštevu ktorého sa novinári pýtali Andreja Danka v roku 2016.

Richard Sulík

Je však potrebné dávať pozor, pretože vysvetliť by mal niektoré veci aj Richard Sulík; a to predovšetkým smerom k zdravotníctvu a skupine PENTA.

Už v predvolebných diskusiách bolo Richardovi Sulíkovi vyčítané, že program SaS pre zdravotníctvo vznikal mimo tejto strany a v niektorých ohľadoch môže až príliš vyhovovať skupine PENTA.

Neprimeraná podrobnosť tohto programu zameraného na ceny liekov, vznik nových zdravotných poisťovní, flexibilitu v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nafúknutie systému e-Zdravie a financovanie zdravotníctva dáva tušiť, že Sloboda a solidarita nemusí mať k skupine PENTA až tak ďaleko.

O to viac, keď je jej predseda Sulík vnímaný ako odporca zákazu krížového vlastníctva v zdravotníctve (súčasné vlastníctvo zdravotnej poisťovne, nemocníc a lekární), ktoré by postihlo najmä túto finančnú skupinu…

S Richardom Sulíkom môže byť spájaná aj ďalšia obava spájaná s jeho ambíciou obsadiť post ministra financií.

Tu si OĽANO ako najväčšia strana v parlamente asi až neskoro uvedomila, že ministerstvo financií je druhým centrom moci v štáte a v prípade jeho obsadenia koaličným partnerom, čiastočne OĽANO stratí kontrolu nad plnením svojho programu, a to najmä pokiaľ ide o zdravotníctvo, životné prostredie, dopravu, či zásadnejšiu reformu verejnej správy.

Tvrdiť to, že by bol Richard Sulík zlým ministrom financií, by bolo nezmyselné, ale je potrebné vedieť, že ak by OĽANO ako najsilnejšia vládna strana neobsadila aj post ministra financií, stalo by sa tak prvýkrát od roku 1994, čo vyvoláva oprávnené obavy o napĺňanie veľkej časti programu tejto strany.

V tejto súvislosti vyznieva nápad o potrebe posudzovania „každej investície nad 1 milión eur ministerstvom financií“ rizikovo, pretože do rúk ministra financií koncentruje moc, ktorú nemal dokonca ani Mikloš či Kažimír.

A to bez uvedomenia si toho, že zamestnanci ministerstva financií sú iba úradníci, ktorí nenesú žiadnu politickú zodpovednosť za to, či investíciu posúdia pozitívne alebo negatívne.

Mimochodom, toto predsavzatie koaličných lídrov je v niektorých oblastiach nedotiahnuté do konca hneď z niekoľkých uhľov pohľadu. Prvým je to, že Útvar hodnoty za peniaze na ministerstve financií nie je na to v súčasnosti kapacitne ani odborne vybavený.

25 ľudí, ktorí sa tejto téme v súčasnosti venujú, zďaleka nepokrýva potrebu všetkých ministerstiev, ich organizácií a už vôbec nie štátnych podnikov.

Tiež je potrebné povedať, že tento útvar ministerstva financií nie je neomylný a už v minulosti v posudzovaní investičných projektov štátu urobil niekoľko zásadných obsahových chýb, čo je však nevyhnutné ospravedlniť nemožnosťou pokrytia všetkých odborných oblastí.

Druhá chyba je tá, že sa hovorí o investíciách nad 1 milión eur a nie výdavkoch verejnej správy. Inými slovami, keď si napríklad ministerstvo pôdohospodárstva zakúpi pre vlastnú potrebu informačný systém napr. za 30 miliónov eur, tak to Útvar hodnoty za peniaze posudzovať nebude; a naopak, keď bude chcieť napr. ministerstvo školstva vymeniť strechu na škole, ktorá je v havarijnom stave, tak to už posudzovať bude?

Tu je niekde asi chyba… Omyl tretí je v tom, že ak chceme, aby tento útvar posudzoval aj výdavky štátnych podnikov (nedajbože spolu s tým, že tento štátny podnik bude musieť faktúry v plnom rozsahu zverejňovať), tak tým narušíme trhové prostredie, v ktorom tieto firmy podnikajú a dajú obrovskú trhovú výhodu súkromným firmám, ktoré týmto grilovaním prechádzať nebudú.

Andrej Kiska

Opomenúc videá, ktoré bývalému prezidentovi Slovenskej republiky zničili volebnú kampaň, si musíme uvedomiť, že Andrej Kiska sa môže v budúcnosti stať spojencom Igora Matoviča v časoch, keď sa budú nevyhnutne vo vláde prepierať postoje k európskej integrácii, transatlantickej spolupráci, ale čiastočne aj definovania zásad vládnutia.

Preto v súčasnosti rezignovaný a volebným výsledkom zaskočený exprezident Slovenska nemôže byť z tohto pohľadu odsúvaný na okraj rokovaní a budúca vláda by mala spraviť ústretovejší krok k aspoň čiastočnému naplneniu jeho ambícií.

A čo s úradníkmi

Nie je nijakým tajomstvom, že cca pred dvomi rokmi vláda schválila také zmeny v zákone o štátnej službe, ktoré zabezpečujú takmer nedotknuteľnosť úradníkov a to vrátane tých, ktorí „majú za ušami“…

Pozor, nová vláda s najvyššou pravdepodobnosťou bude musieť vybrať tých, ktorí trvalo a kvalitne pracujú pre štát a oddeliť tých, ktorí v rámci štátnych funkcií pracujú pre súkromných podnikateľov a svoje vlastné záujmy.

Žiaľ, tých druhých je naozaj dosť a nová vláda sa bude musieť vysporiadať s tým, ako oddeliť zrno od pliev bez toho, aby zhorelo mokré so suchým…

Tu však ide o mimoriadne náročný proces, avšak nie nevyriešiteľný, pretože práve kvôli tomuto verejnosť volila túto vládu. Taktiež je asi potrebné povedať, že by bolo absolútnou chybou budúcej vlády poprieť úplne všetko, čo štátni úradníci za uplynulé roky vymysleli a urobili.

Na ministerstvách sa dá určite nájsť veľmi veľa dobrých nápadov a stratégií, ktoré sa mohli za uplynulé roky vykonať.

Pre ich uskutočnenie bude potrebné nájsť spôsob bez vymýšľania „teplej vody“ a nesmie sa zabudnúť na fakt, že väčšina štátnych úradníkov sú čestní ľudia, ktorí pracujú pre Slovensko bez ohľadu na to, akú vládu má…

Na druhej strane však bude potrebné byť nekompromisný voči nápadom tých vybraných úradníkov, ktorí boli narýchlo dosadení za účelom zisku tých podnikateľov, ktorí mali prístup k najvyšším poschodiam štátnej správy.

A na záver

Slovensko si zvolilo príbeh. Tento príbeh sa týka pocitu, že obyvatelia Slovenska potrebujú zmenu, ktorá neodmieta konkrétnu politickú stranu, ale štýl vládnutia.

Spravodlivosť, ako ústredná téma uplynulej politickej kampane, sa ukázala ako téma, ktorá núti ľudí ísť k volebnej urne, ale aj taká, ktorá im umožní sa vrátiť na Slovensko, tráviť tu čas so svojimi rodinami a byť hrdí na krajinu, v ktorej žijú.

Očakávania sú asi (pri)vysoké, ale práve preto sa musí možná budúca vláda snažiť o nastolenie štýlu politiky, ktorá vyvolá pokoj a pocit spravodlivosti v spoločnosti.

Martin Sokol, foto: SITA