Domov História Príbeh Anny Frankovej

Príbeh Anny Frankovej

0
0

Anna Franková je jednou z niekoľkých miliónov obetí holokaustu. Jej príbeh však pozná celý svet. Je to vďaka jej zápiskom, ktoré robila počas toho, ako sa spolu so svojou rodinou ukrývala pred nacistami. Bohužiaľ neúspešne. 4. augusta 1944 jej osud spečatili príslušníci gestapa, ktorí ju odviedli do koncentračného tábora.

Dospieť musela prirýchlo

Anna Franková sa narodila 12. júna 1929 v nemeckom Frankfurte nad Mohanom v židovskej rodine. Jej otec Otto Frank počas prvej svetovej vojny pôsobil ako dôstojník a jej matka Edith Franková bola ženou v domácnosti.

Prvé roky jej života strávila v Nemecku. V roku 1933, keď sa kancelárom stal nacisticky orientovaný Adolf Hitler, rodičia sa rozhodli hľadať bezpečnejšie miesto pre život.

V tom roku jej otec odišiel do Holandska, kde sa stal riaditeľom firmy Nedertandse Opekta. O niekoľko mesiacov do Holandska odišla aj Annina matka.

Anna spolu so svojou staršou sestrou Margot išli do Aachenu, kde žila ich stará mama. Tu sa mohli vďaka neutralite Holandska cítiť bezpečne. Anna začala navštevovať základnú školu a neskôr židovské lýceum, ktoré navštevovala aj jej sestra.

Pocit bezpečia však netrval dlho. 15. mája 1940 vtrhla nemecká armáda aj do Holandska, kde začala uplatňovať protižidovské zákony a opatrenia. Život malej Anny sa v okamihu zmenil, čo opísala aj vo svojom denníku:

„V máji 1940 sa dobré časy skončili: najprv vojna, potom kapitulácia, obsadenie Nemcami a pre nás židov sa začala bieda. Nasledoval jeden židovský zákon za druhým a naša sloboda sa veľmi obmedzila.“

Ďalšia rana pre Annu prišla v roku 1942, kedy zomrela jej stará mama, s ktorou mala výnimočný vzťah.

Roky strachu a ukrývania

V nasledujúcich rokoch Anna riešila problémy, ktoré riešia takmer všetky 13-ročné dievčatá. Snažila sa o čo najlepšie školské výsledky a dokonca prichádzali prvé náznaky lásky.

Problémy dospievajúceho dievčaťa sa však čoskoro zmenili na problémy židovského dievčaťa bojujúceho o svoj život. V júli 1942 povolali vtedy 16-ročnú Margot do pracovného tábora.

Vtedy sa otec rozhodol, že sa rodina musí pred svojím osudom ukryť. Podľa jeho plánu sa spolu so svojou rodinou mal ukryť do firemného skladu, ktorý sa nachádzal na ulici Prisengracht 263.

O tom, kde sa rodina skrýva, vedeli len štyria ľudia z ich blízkeho okolia, ktorí sa zo všetkých síl snažili rodine pomôcť. To však nebolo ľahké, keďže v celom meste prebiehali razie.

Annina rodina sa v skladových priestoroch vcelku zabývala. Hoci nešlo o žiadny luxus, v dome našli to najcennejšie – bezpečie. Annin život však naďalej sprevádzali obavy z toho, čo sa môže stať:

„Je mi nesmierne smutno z toho, že nikdy nesmieme vyjsť von, a veľmi sa bojím, že nás nájdu a postrieľajú. To veru nie je bohvieaká vyhliadka.“

Z denníka bestseller

Prvé zápisky v denníku, ktorý Anna nazvala Kitty pochádzajú z 12. júna 1942. Postupne opisovala všedné aj nevšedné dni, radosti a starosti dospievajúceho dievčaťa.

Na jednej strane hovorí o škole, rodine a priateľoch, a na druhej strane opisuje to, ako ju a jej rodinu poznačil holokaust. Výnimočným je zápisok z 29. marca 1944.

Anna opísala to, ako minister Bolkestein v rádiu hovoril o tom, že po vojne sa urobí zbierka vojnových denníkov a listov. Vtedy si Anna uvedomila, že aj jej denník by v budúcnosti mohol niekto čítať.

Niekto, kto bude chcieť vedieť, čo v tej dobe prežívali Židia: „Muselo by uplynúť aspoň desať rokov od vojny, aby rozprávanie o tom, čo sme tu ako židia prežívali, čo sme jedli a o čom sme sa zhovárali, mohlo byť pre niekoho žartovné.“

Anna po tom začala denník prepisovať do podoby knihy. V priebehu desiatich týždňov sa jej podarilo prepísať 324 strán. V tom čase Anna dúfala, že vojna bude čoskoro zažehnaná.

Ruský front sa postupne blížil. Naďalej však pokračovali vyhladzovacie akcie nacistov, ktorí z Poľska a Nemecka postúpili do Maďarska a ďalších krajín.

Anna napriek tomu hovorila o svojich snoch a plánoch do budúcnosti. Chcela cestovať, učiť sa jazyky a vyštudovať dejiny umenia. Všetko však napokon dopadlo celkom inak.

Jej posledné slová z denníku pochádzajú z 1. augusta 1944: „…a ja po celý čas hľadám prostriedok, ktorý by mi pomohol byť takou, akou by som tak rada bola, a akou by som mohla byť, keby… na svete nežili iní ľudia.“

Tu sa končí denník Anny Frankovej, ktorý bol po vojne vďaka Anninmu otcovi vydaný a následne preložený do niekoľkých jazykov. Kvôli razii zo 4. augusta 1944 v dome, kde sa ukrývala, ďalšie strany chýbajú.

Možno je to tak aj lepšie. Tie by už boli plné utrpenia, poníženia a bolesti, ktorú Anna zažívala v koncentračnom tábore.

Posledné chvíle života

760. deň v úkryte bol tým posledným. Do skladu, ktorý sa pre židovskú rodinu stal útočiskom a domovom, vtrhli príslušníci SS, ktorí všetkých obyvateľov domu odviedli do tábora vo Westerboku, kde strávili nasledujúci mesiac.

Následne boli naložený na vlak, ktorý ich previezol do koncentračného tábora. Po rozdelení na mužov a ženy boli sestry Frankové prevezené do tábora Bergen-Belsen.

Zakrátko Anna prišla o jedinú sestru Margot, ktorá kvôli zlým hygienickým podmienkam podľahla týfusu. Ani Anna sa už oslobodenia táboru nedožila.

Pár týždňov pred tým, ako bol Bergen-Belsen oslobodený britskými jednotkami, Anna umrela.

Slávna vďaka otcovi

Z filmu Denník Anny Frankovej

Jediný z rodiny, kto sa konca vojny doži,l bol Annin otec Otto, ktorý sa po oslobodení táboru Auschwitch-Birkenau vrátil do Amsterdamu. Stále nechcel veriť tomu, že z jeho rodiny nik neprežil.

V júli 1945 sa jeho najhoršie obavy naplnili. Červený kríž potvrdil smrť všetkých ostatných členov rodiny. Do ruky sa mu však dostal dcérin denník, ktorý si prečítal.

Rozhodol sa, že denník jeho dcéry sa stane jediným denníkom, ktorý si bude môcť prečítať každý. Prvého vydania sa dočkal v roku 1947 a postupne bol preložený do viac ako 60-tich svetových jazykov.

Príbeh Anny Frankovej neskôr zdramatizovali a tiež sfilmovali. Vďaka svedectvám skromného a obyčajne neobyčajného dievčaťa sa do obdobia, o ktorom treba hovoriť, aj po 74 rokoch mohli vžiť ľudia na celom svete.

Stále živý príbeh

Nielen vďaka Anninmu denníku je príbeh dospievajúceho židovského dievčaťa stále živý. 3. mája 1960 bol v Amsterdame v dome na ulici Prinsengracht 263 otvorený Dom Anny Frankovej, ktorý dnes slúži ako múzeum.

Záujem vidieť miesto, kde sa ukrývala Anna s celou rodinou je stále veľký. Na počesť Anny Frankovej bola v Izraeli v roku 1988 vydaná aj poštová známka s jej podobizňou.

Dom Anny Frankovej v Amsterdame

Najslávnejší denník na svete

Denník nepísala len samotná Anna, ale tiež jej staršia sestra Margot. Jej zápisky však neboli nikdy nájdené. Anna sa vďaka svojmu denníku stala zrejme jediným človekom na svete, ktorého sen sa splnil až po smrti.

Počas života sa totiž Anna chcela stať úspešnou spisovateľkou, čo sa jej podarilo v roku 1947, teda dva roky po tom, čo zomrela v koncentračnom tábore.

Nikdy by sa tak však nestalo, keby sa k denníku nedostala kolegyňa Anninho otca, Miep Giesová. Tá nielen že rodine v úkryte pomáhala, ale po nájdení denníka sa ho rozhodla skryť a neskôr odovzdať Ottovi Frankovi. Ten s ním už naložil najlepšie ako mohol.

puma, foto: internet

Načítať ďalšie súvisiace články
Load More By admin
Load More In História

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pozrite si tiež

VIDEO: Pre pobavenie publika

Hovorí sa, že škodoradosť je najlepšia radosť. My sa však nechceme nikomu vysmievať, len v…