Domov História Vianočné zvyky našich predkov

Vianočné zvyky našich predkov

0
0

Reklamy s vianočnou tematikou nás prenasledujú už od polovice októbra. Každým rokom nám ich príchod pripomínajú o niečo skôr. Preto si možno ani neuvedomujeme, že Vianoce, na ktoré mnohí celý rok netrpezlivo čakali, už klopú na dvere.

Vianoce, rovnako ako obdobie, ktoré im predchádza, je prepojené s rôznymi zvykmi. Naši poverčiví predkovia verili v jeho nadprirodzenú silu. Každý deň od začiatku adventu mal veľký význam.

Fialový advent

Obdobie adventu sa začína štyri nedele pred Štedrým dňom. To zrejme vie každý. Čo ste ale možno nevedeli je, že farbou adventu je fialová. Táto farba symbolizuje dôstojnosť.

Všetky sviečky v adventom venci by preto mali byť práve tejto farby. Výnimkou je len tá, ktorú si zapaľujeme v poradí tretiu. Táto sviečka mala mať ružovú farbu, keďže práve ružová symbolizuje priateľstvo.

Najvýznamnejším symbolom adventu je práve adventný veniec pospriadaný z vetvičiek a obsahovať by mal práve štyri sviečky. História adventného venca sa začala písať v protestantskom prostredí, odkiaľ sa postupne rozšírila aj medzi katolíkov.

Čo ale samotné obdobie adventu v poňatí našich predkov symbolizuje? Ide o čas, počas ktorého by mal byť dodržiavaný malý pôst. Vtedy by sa nemali konať žiadne svadby, oslavy, ani veselice.

Konzumovali sa tiež pôstnejšie jedlá, no režim nebol taký prísny ako po Fašiangoch. Ľudia tiež verili, že práve advent je vhodným obdobím na urovnanie sporov a nápravu zlých činov, ktoré počas roka spáchali.

Ten, kto nevyriešil spory, neodpustil a nenapravil svoje činy si nemohol sadnúť za štedrovečerný stôl. Ku koncu adventu už nastal čas na veľké upratovanie, pečenie koláčov a oblátok, aby sviatky mohli konečne prísť.

Stridžie dni

Stridžie dni sú tými najmagickejšími dňami v roku. Začínajú sa 25. novembra, kedy v kalendári svieti meno Katarína. S týmto dňom sa viaže veľmi zaujímavá povera.

Naši predkovia totiž verili, že do domu nemôže vstúpiť žena ako prvá. Ak by sa tak stalo hrozilo by nešťastie v podobe porozbíjaného riadu po celý nastávajúci rok. Preto dedinskí muži vychádzali na obchôdzku, vstúpili do každého domu a zavinšovali.

Druhým stridžím dňom je 30. november. Sviatok sv. Ondreja sa spája s množstvom zvykov a najmä slobodné dievčatá mu prikladali veľkú moc.

Pomocou liatia olova sa mohli dozvedieť zamestnanie svojho nastávajúceho. Dievčatá do vody tiež hádzali halušky prípadne pirohy, do stredu ktorých vkladali lístočky s menami mládencov.

4. decembra oslavuje meniny Barbora, ktorá mala podľa našich predkov veľkú moc. Po dedine sa prechádzali dievčatá – „barborki“ – zahalené v bielom oblečení a vchádzali do domov, kde vymetali každý kút.

Slobodné dievčatá si zas domov nosili nerozkvitnuté vetvičky čerešne, ktoré ak do Štedrého dňa vykvitli, symbolizovali to, že sa dievčina do roka vydá. Deň sv. Mikuláša je štvrtým stridžím dňom, kedy dievčatá verili v pričarovanie nastávajúceho muža.

Bosorka Lucia

Najvýznamnejší zo stridžích dní prichádza 13. decembra, keď meniny oslavuje Lucia. Práve Lucia je totiž považovaná za najväčšiu zo všetkých bosoriek.

V tento deň sa diali magické veci, ktoré ľudia prisudzovali strigám a bosorkám. Snažili sa teda robiť všetko pre to, aby Lucia nenavštívila aj ich domácnosť. Najväčšou zbraňou pred príchodom bosorky bol cesnak.

S ním robili krížiky na čele, zápästí aj sluchách. Tiež ho dávali kravám, aby ochránili aj svoj majetok. Z tohto dňa je známa aj obchôdzka dievčat s pomúčenými tvárami zahalenými v bielej plachte, ktoré s pierkom vymetali každý roh.

Tri dni pred Vianocami, teda 21. decembra je posledný deň, ktorý získal prívlastok stridží. Ide o sviatok sv. Tomáša, hoci dnes meniny oslavuje Bohdan.

Ide o deň zimného slnovratu a teda deň, kedy je najdlhšia noc a najkratší deň. Práve v tento deň sa podnikalo najväčšie upratovanie, aby bolo všetko pred príchodom najkrajších sviatkov v roku pripravené.

Chlapci chodili po dedine s oceľou, ktorá symbolizovala pevné zdravie a silu. Domy navštevovali s vinšami, ktoré sa samozrejme odlišovali v závislosti od regiónov nášho rozmanitého Slovenska.

Posledné prípravy na sviatočnú večeru

24. december, teda Štedrý deň, bol z pohľadu našich predkov považovaný za magický. Vykonávali množstvo obradov a zvykov, vďaka ktorým si mali zabezpečiť zdravie, šťastie a peniaze v budúcom roku.

Práve v tento deň vyvrcholil malý pôst, ktorý trval až do večera a definitívne ho ukončil až nasledujúci deň. Gazdiné počas dňa pripravovali večeru pre rodinu.

Gazda zas išiel s deťmi do záhrady a zatriasol všetkými ovocnými stromami, vďaka čomu mala byť v nasledujúcom roku bohatá úroda.

Po dedine chodil pastier spolu so svojím pomocníkom a rodinám vinšovali bohatú úrodu na poli. Ešte pred večerou sa celá rodina spoločne vybrala do kostola.

Najmagickejší večer

Po omši sa už začal zapĺňať štedrovečerný stôl. Gazdiná naň položila vlastnoručne vyrobený obrus, vytkaný červenými nitkami. Červená farba nitiek mala podľa našich predkov ochranný účinok.

Nohy stola sa zmotali reťazou, čo zas malo symbolizovať pevné rodinné puto. Na stole nesmela chýbať Biblia, prípadne spevník svietnik, chlieb, oblátky, med, soľ, cesnak, orechy, sušené ovocie a po troche z každej obilniny.

Na stole bol tiež prichystaný o jeden tanier viac ako bolo členov domácnosti. Vysvetlenie tohto zvyku býva rôzne. Niektorí hovoria, že tanier bol prichystaný pre zosnulého, iní zas, že mal poslúžiť náhodnému pocestnému.

S príchodom čarovného večera už rodina spoločne zasadla k štedrovečernému stolu.

Posledná pôstna večera

Štedrovečerná večera sa líšila v závislosti od regiónov, ale tiež aj toho, čo si ľudia mohli dovoliť. Takmer nikde ale na stole nechýbala kyslá polievka.

Najobľúbenejšia bola šošovicová, ktorá mala symbolizovať dostatok peňazí. Jedla sa tiež kapustová alebo fazuľová polievka. Katolíci prísne dodržiavali pôst a teda jediné mäso, ktoré sa na ich stole mohlo objaviť bolo výlučne rybacie.

Večera v evanjelických rodinách ale vyzerala úplne inak. Evanjelici pred Vianocami organizovali zabíjačky a dobroty z nich sa potom objavili pri štedrej večeri.

Známym je aj ďalšie jedlo, ktoré pod rôznymi názvami poznali vo viacerých regiónoch. Sú to opekance, bobaľky, pupáky, lámance, púčky, bobále či bobáky. Najčastejšie sa poliali maslom či mliekom a posypali sa buď makom, alebo bryndzou.

Po večeri už nasledovala tá časť dňa, na ktorú nedočkavo čakali najmä deti. Rozbaľovanie darčekov, ktoré si našli pod vianočným stromčekom.

Rodina si potom spoločne spievala vianočné pesničky, v dedine sa konali obchôdzky s vinšovníkmi a potom už dospelí vyrážali na polnočnú omšu, ktorá má aj dnes nezameniteľné a výnimočné čaro, ktoré vrcholí spievaním Tichej noci.

Prvý a druhý sviatok vianočný

25. december je dňom Božieho narodenia. V tento deň sa definitívne skončil pôst a ľudia mohli konzumovať mäso z dvojnohých zvierat. Práve tento deň bol považovaný za deň pokoja, ktorý mal každý stráviť so svojou rodinou.

Rodiny spoločne vyšli z domu len do kostola. Výnimkou boli mladí chlapci, ktorí chodili po dedine vinšovať do každého domu. Išlo o sviatočný deň, kedy rodina spoločne spievala koledy, modlila sa a rozprávala zážitky.

Nasledujúci deň, druhý sviatok vianočný, bol zas presným opakom. Ráno sa starí a chorí ľudia umývali v studenej vode, aby si prinavrátili zdravie. Dievky sa zas umývali v potoku, aby zostali dlho mladé a krásne.

Počas tohto dňa rodina podnikala návštevy u blízkych. V jedle už neexistovalo žiadne pravidlo a ľudia mohli jesť mäso aj zo štvornohých zvierat. Večer sa na dedine konala tradičná štefanská zábava.

Ešte pred ňou ale mládenci chodili po dedine a pozývali na veselicu všetky slobodné dievčatá tak, že každej zaspievali a zahrali pred domom.

Po tomto dni už nasledovalo obdobie príchodu Nového roku a definitívneho konca najkrajších sviatkov roka.

puma, foto: depositphotos, shutterstock

Načítať ďalšie súvisiace články
Load More By admin
Load More In História

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pozrite si tiež

VIDEO: Ako sa trénuje v zahraničí

Šport je najlepším spôsobom, ako robiť krajine dobré meno v zahraničí. Ten náš je však už …