Zaujímavosti z minulosti s Marcelom Pecníkom. … spomienky na monarchiu II. O poslednom veľkom mocnárovi

Cisár František Jozef I., vo svojich časoch označovaný aj ako „živý symbol starej doby“, panoval v rakúsko-uhorskej monarchii dlhých 68 rokov. Pri dnešnom systéme a ustavičných zmenách sa to zdá priam neuveriteľné. Narodil sa vo Viedni 18. augusta 1830, vlády sa ujal v zložitých časoch v roku 1848 a z kráľovského stolca odišiel v novembri 1916, kedy aj naposledy vydýchol. Jeho životné osudy boli zaujímavé, teda, nech sa páči, niečo z nich…

Na trón nastúpil ako 18-ročný. Zložité obdobie národnostných pohybov a revolúcií mu pomohol prekonať silný vojenský a politický aparát ríše.

Revolúciu v rokoch 1848 – 1849 potlačil aj vďaka pomoci známych generálov – Alfreda Windischgrätza a maršála Václava Radeckého. Potom nastalo v štáte obdobie absolutistickej vlády na čele s premiérom Alexandrom Bachom.

V tom období, prirodzene, nebol cisár príliš populárny. Bol tiež jasným odporcom nových – nacionálnych a liberálnych tendencií v politike i spoločnosti.

Jeho heslo „Viribus Unitis“ – v preklade „Spojenými Silami“ preto platilo viac v kasárňach ako medzi širokými a rozličnými skupinami obyvateľstva mnohonárodnej monarchie.

V roku 1853 na Františka Jozefa I. dokonca spáchali nevydarený pokus o atentát. Kým ostatné európske veľmoci bohatli, napr. z kolonializmu, Rakúsko-Uhorsko bolo silne ponorené do svojich zložitých vnútorných problémov.

Rodinný život

V roku 1854 si vzal za ženu krásnu Alžbetu Bavorskú, známejšiu pod menom „Sissi“. Prežil s ňou šťastné prvé manželské roky.

Narodili sa im 4 deti – Žofia, Gizela, korunný princ Rudolf a Mária Valéria. Prvorodená dcéra však zomrela ako dvojročná a Rudolf sa následníctva trónu nedožil.

Manželka Sissi sa nikdy nestotožnila s úlohou cisárovnej. Dvoru sa vyhýbala, vyhľadávala radšej vidiecke prostredie a milovala kone.

Aj keď manželstvo postupne sformálnelo, František Jozef ju vo všetkom vždy štedro podporoval. Zahynula dýkou atentátnika v roku 1898 na brehoch Ženevského jazera.

Rodine sa nevyhli ani ďalšie tragédie – brat cisára Maximilián bol popravený počas revolúcie v Mexiku, ďalší brat Karol Ľudovít umrtel po tom, ako sa pri ceste do Svätej zeme otrávil vodou z rieky Jordán.

Ďalší následník trónu, synovec Františka Jozefa – František Ferdinand, zahynul po atentáte v Sarajeve v roku 1914, po čom začala prvá svetová vojna.

Napriek rodinným tragédiám bolo však cisárovi dožičené aj veľa radosti z vnúčat – detí jeho dcér. Hlavne vo vyššom veku sa s nimi veľmi rád hrával, dokonca i šantil a zanechával tak chvíľami bokom imidž tradicionalistického a formálneho panovníka.

Po odcudzení s manželkou a po jej smrti trávil čas aj s dôvernou priateľkou, herečkou Katarínou Schrottovou. Ich vzťah bol dlho zahalený rúškom diskrétnej tajomnosti.

Najvyšší úradník v štáte

Cisár bol s pribúdajúcim vekom stále väčším symbolom stability a neochvejnosti ríše. Bol pre všetkých silnou autoritou a mocnárom v pravom zmysle slova.

Bol nesmierne pracovitý a sám seba považoval ani nie tak za panovníka, ako skôr za najvyššieho úradníka v štáte. Pod jeho prísnym príkladom vyžadoval aj od všetkých ostatných úradníkov zodpovedný a čestný prístup k povinnostiam.

Typickými znakmi jeho osobnosti ako aj života boli formálnosť, organizovanosť, striedmosť a podriaďovanie sa denným rituálom. Každú chvíľu sa skrátka snažil stráviť efektívne.

Miloval tradičné umenie, nebol fanúšikom nových trendov. Striktne nepoužíval vtedajšie technické novinky ako telefón či výťah, dlho odmietal pracovať s dokumentmi písanými na písacom stroji či využívať automobil.

Uprednostňoval jazdu na koči. Okrem toho bol do vysokého veku vášnivým poľovníkom. Predpokladá sa, že ulovil vyše 300 000 kusov zveri.

Napriek mnohým problémom v mnohonárodnom štáte, ktorému tak dlho vládol, ako aj v kontraste s meniacou sa dynamickou dobou, ktorej čelil, bol vo všeobecnosti rešpektovaným a skôr obľúbeným ako neobľúbeným cisárom.

„Moji verní Slováci“

Ako hlava štátu, ktorý spolutvoril aj slovenský národ, venoval v roku 1863 1 000 zlatých ako dar na založenie Matice slovenskej, ktorej sa stal aj čestným členom.

Na Slovensko chodieval rád, jeho obyvateľov, našich predkov, dokonca oslovoval ako „svojich verných Slovákov“.

Ďalšie politické i kultúrne požiadavky našich národovcov však u neho nenašli odozvu. Tak ako v prípade aj iných národov ríše, považoval ich za vnútorné záležitosti jedného z dvoch štátov dualistického zriadenia (Rakúsko-Uhorsko), ktorému vládol.

Jeho posledným veľkým panovníckym počinom bolo vydanie manifestu „Mojim národom“ v roku 1914, čím začala po sarajevskom atentáte prvá svetová vojna. Jej priebeh, rozmery i následky boli vtedy ešte netušené.

Dodnes ľudia s obľubou opatrujú a vážia si mince rakúsko-uhorskej korunovej meny s podobizňou nášho posledného veľkého mocnára. Spolu s nimi aj bankovky toho obdobia patrili medzi najkrajšie v našich dejinách. Nabudúce niečo krátke a zaujímavé o nich… 

Marcel Pecník, foto: internet