Keď chcete úspešne čerpať eurofondy, vždy narazíte na tie isté mená

V rubrike V tieni vám budeme prinášať rozhovory s ľuďmi, ktorí majú zaujímavé informácie, ktoré by mali ostať tabu. S podmienkou anonymity sa nám však podarilo s nimi porozprávať.

V predminulom čísle sme Vám priniesli rozhovor s úradníkom z ministerstva hospodárstva, v ktorom ešte budeme pokračovať. No tentoraz nám rozhovor poskytol dlhoročný riaditeľ na ministerstve školstva.

Na Ministerstve školstva ste pracovali takmer 15 rokov, prečo ste odtiaľ prednedávnom odišli?

Povedal by som, že tých príčin je viac, ale v prvom rade ide asi o základnú vec. Tak, ako viacerí moji kolegovia, začal som cítiť, že ministerstvo školstva neplní svoju základnú funkciu, ktorou je vrchný dohľad nad kvalitou vzdelávania a stanovenie vízie školstva.

To sa žiaľ nedeje a prekrývanie neschopnosti vedenia ministerstva niečo v školstve spraviť vyhláseniami o tom, že ideme robiť „najväčšiu reformu školstva aká tu kedy bola“ už nie je ani vtipné.

Reformy sa ale robili za každého ministra…

Skôr pokusy o reformy. A viac ako polovica z nich nedopadla dobre. To je práve ten problém, na ministerstve som zažil deviatich ministrov a možno so svetlou výnimkou Čaploviča si každý myslel, že jedine zbúranie systému a vybudovanie úplne nového z neho spraví úspešného politika.

Takže tento prístup považujete za omyl?

Určite áno. Ale tých chýb je viacero a v prvom rade ide o absolútnu nepripravenosť ministrov zastávať túto funkciu.

S malými výnimkami sa vždy prvý rok a pol po nástupe nového ministra písali nezmyselné stratégie a analýzy o školstve a keď sa malo začať konať, tak už na to neostal do konca volebného obdobia čas.

Súčasné vedenie ministerstva školstva rado hovorí najmä o stratégii s názvom „Učiace sa Slovensko“. Vy ste sa samozrejme museli stretnúť s reakciami na tento dokument, aké boli?

V prvom rade je potrebné povedať, že vznikol dokument, o ktorý nikto nemá záujem, pretože nemá žiadny obsah a keby sa mal naozaj zrealizovať (dokument obsahuje takmer 500 opatrení, pozn. redakcie), tento minister by tam musel byť aspoň 20 rokov, čo sa samozrejme nestane.

Nechcem komentovať to, že sa tento pokus o reformu nepáči pedagógom, žiakom, rodičom ani odborníkom, nepochopiteľné je však to, ako môže tento dokument mimoriadne hlúpo ignorovať súčasný stav školstva na Slovensku a skôr sa naň pozerá ako Alenka v ríši divov krížená s vojakom Švejkom.

V každom prípade však platí to, čo som už spomenul, namiesto jasnej priority kvalitného vzdelávania študentov pre potreby nášho hospodárstva v strednom a vysokom školstve, sa v súčasnosti ministerstvo zameriava na problémy, ktoré so školstvom vôbec nesúvisia.

A tak bude celá „akože-reforma“ aj vyzerať… Nuž ale tak to vyzerá, keď kľúčovému predstaviteľovi tejto „stratégie“ ide iba o to, aby sa zviditeľnil pred kandidovaním na predsedu vyššieho územného celku v Bratislave… (jediný autor tejto stratégie kandidujúci na šéfa VÚC je Milan Ftáčnik, pozn. redakcie).

Častokrát býva v médiách otázka školstva redukovaná na otázku platov učiteľov a peňazí pre školy, čo si o tom myslíte Vy?

Otázka platov a peňazí je určite opodstatnená, ale vždy sú to spojené nádoby. Skutočne veríme tomu, že keď dáme viac peňazí do školstva, bude kvalitnejšie?

To asi nie, veď sa pozrime na to, aké veľké množstvo peňazí sa už investovalo do školstva, do rekonštrukcie školských objektov a o koľko sa učiteľom zvýšili za posledné obdobie platy.

A výsledok? Mimoriadne zlé výsledky slovenských študentov takmer vo všetkých rebríčkoch kvality vzdelávania. Čiže otázka peňazí je oprávnená, ale bez toho, aby ministerstvo školstva urobilo zásadný pokrok ku kvalite vzdelávania, sú všetky tieto peniaze vyhodené zbytočne.

Hovorili ste o nepripravenosti ministrov zastávať tento post. Avšak súčasný minister je zároveň dlhoročným úradníkom ministerstva školstva. Prečo teda podľa Vás túto funkciu nezvláda, keď by sa na ministerstve mal vyznať?

Problémom sú podľa mňa jeho osobné väzby na školy, ktoré mu zabraňujú čokoľvek reformovať bez toho, aby si nepohneval svojich kamarátov a známych, čo je jeho absolútna osobná slabosť. Ale bohužiaľ aj systém riadenia na ministerstve, ktorý je, najmä po stránke peňazí, mimoriadne tvrdo podriadený Slovenskej národnej strane.

Chcete tým povedať, že to, čo prednedávnom vyhlásil predseda SNS Andrej Danko o tom, že on riadi „svojich“ ministrov, je pravda?

Je, ale len čiastočne, pretože to nerobí priamo, ale cez svojich ľudí. Asi nie je žiadnym tajomstvom, že SNS má v súčasnosti údajne veľmi blízko k jednej z finančných skupín (údajne sa jedná o Slaviu Capital, pozn. redakcie), ktorej ľudia riadia nielen ministerstvo školstva, ale vraj aj obranu a pôdohospodárstvo.

Samozrejme finančne, obsah nezaujíma nikoho. A presne do tohto modelu zapadol aj slabý minister, ktorý vytvára zdanie reformátora, ale ktorý financie necháva na iných.

Máme to chápať tak, že ste boli na ministerstve konfrontovaný s nejakými ľuďmi, ktorí prikazovali komu sa má dať koľko peňazí?

(Smiech). Také jednoduché to nie je, ale keď chcete byť napríklad úspešný pri čerpaní peňazí na projekty z fondov Európskej únie na ministerstve školstva, vždy narazíte na tie isté mená.

Viete ich menovať konkrétne?

Mená nebudem spomínať, ale napokon, každý si to vie dohľadať. Jedná sa o právnika predsedu SNS, syna jedného z najlepších hercov na Slovensku pracujúceho v spomínanej finančnej skupine, riaditeľa kancelárie ministra, viceprezidenta ITAS-u  (IT asociácia Slovenska, pozn. redakcie) a člena predstavenstva firmy v minulosti spájanej s bývalým ministrom dopravy a tiež aj s menom bývalého splnomocnenca vlády pre vedomostnú ekonomiku.

Nuž a nad nimi narazíte na človeka označovaného ako kľúčový sponzor vládnej strany, ktorý školstvo riadil predtým. Suma sumárum, o týchto fondoch rozhoduje týchto pár ľudí, z toho iba jeden pracuje na ministerstve a ostatní majú úplne iné úlohy…

Takže vlastne hovoríte, že fondy na ministerstve školstva spravujú ľudia z externého prostredia s väzbami na konkrétnu politickú stranu?

Hovorili nám o tom žiadatelia o projekty. Ja som sa z tých ľudí takmer s nikým nestretol. Faktom však je, že zoznamy schválených projektov nám ukazovali podnikatelia už predtým, ako sa vôbec celý hodnotiaci proces začal, takže na tom asi niečo bude.

Ako dôkaz Vám ukážem tento dokument a dobre si všimnite kedy bol vytvorený a kto ho vytvoril. To Vám určite spraví obraz o tom, čo hovorím. A presne toto v minulosti preverovala na ministerstve NAKA.

Hm, to je zaujímavé… Hovorili Vám aj ako to celé prebieha?

Bolo nám naznačené od veľmi veľa žiadateľov, že keď sa dostali k informáciám o štruktúre osôb, ktoré reálne rozhodujú o projektoch, boli odkázaní na konkrétnu firmu (vo viacerých médiách sa spomína firma Anext, a.s., pozn. redakcie) a tá s nimi podpísala zmluvu o poradenskej činnosti.

Máte tým na mysli, že bez zmluvy s touto spoločnosťou sa žiadatelia k eurofondom nedostali?

To už si asi vie vyhodnotiť každý sám…

Hovorilo sa aj o sume, ktorú žiadatelia mali zaplatiť tejto firme za…poradenskú činnosť?

Áno, všeobecne známe je číslo od 30% a vyššie z hodnoty projektu. To si ale musíte overiť vy novinári. Predpokladám, že je to veľmi jednoduché – stačí si pozrieť zoznamy úspešných žiadateľov a opýtať sa ich na poskytovanie peňazí na výskum a inovácie.

A tiež si aj pozrieť, prečo v časti financovanej fondami podiel externých zákaziek na ich projektoch vždy prekračuje spomínanú tretinu.

V globále ide o akú sumu?

Pozrite sa, ministerstvo školstva dnes obhospodaruje približne 1,1 miliardy eur zo štrukturálnych fondov a treba pripomenúť, že keď nerátame národné projekty, už dnes sú tie peniaze takmer všetky zazmluvnené alebo schválené na konkrétne projekty.

Nikto sa ale nepýta, prečo väčšinu týchto peňazí čerpajú podnikatelia. Môžem Vás ubezpečiť, že to, že napríklad v nedávnej výzve boli úplne odignorované projekty univerzít a ústavov Slovenskej akadémie vied, nesúvisí s láskou ministerstva školstva k podnikateľom, ale s tým, že univerzity resp.SAV, požadované percentá nevedia zabezpečiť.

Celkovú sumu si teda vypočítajte, v províziách ide podľa mojich výpočtov o desiatky miliónov eur.  Tie určite chýbajú nielen učiteľom, ale aj študentom a výskumným organizáciám a univerzitám, z ktorých mnohé sú aj v porovnaní so svetom unikátne.

Fungovalo to na ministerstve aj predtým takto?

Áno, dialo sa to isté, ale vlastník bol iný – vrele odporúčam sa pozrieť na zmeny vo vlastníckej štruktúry firiem, ktoré pracujú s fondami na tomto ministerstve a v minulosti pracovali aj na ministerstve dopravy.

Možno sa tam nájde nejaká zhoda… Mimochodom, práve vytvorenie tejto štruktúry odradilo od funkcie predchádzajúceho štátneho tajomníka pre výskum. Brúsil si totiž zuby na fondy, no nepochopil, že už nepatria politickej strane, z ktorej pochádza.

Myslíte si, že o tomto minister vie?

Existujú na to dva pohľady – jeden je, že väzby spomenutej finančnej skupiny na súčasného ministra už spomínané v médiách boli, a teda by mal o tom vedieť. Druhý pohľad je mojím osobným názorom a tak ho prosím aj vnímajte.

Myslím si, že minister je síce slabý, ale slušný človek a o tomto celom nevie. V takomto prípade však nemá prečo byť ministrom, lebo tomuto rezortu nemá v čom pomôcť.

Ďakujem Vám za rozhovor.

Martin Sokol, foto: minedu.sk, SITA