KLUS: Predčasné voľby sú cesta do pekla

Historické skúsenosti, ktoré Slovensko s predčasnými voľbami v modernej histórii má, hovoria jasnou rečou.

Ak si peklo predstavíme ako nástup síl, ktoré buď priamo ohrozovali fungovanie liberálnej demokracie na Slovensku, alebo svojim štýlom vládnutia prispeli k ohrozeniu niektorej z jej častí, tak sa predčasné voľby javia ako ideálnym spôsobom ako na to.

Teda aspoň to vyplýva zo skúseností, ktoré s týmto inštitútom máme v moderných dejinách Slovenska.

Ale poďme pekne po poriadku. Už po prvých slobodných a demokratických voľbách v roku 1990 sa prekvapivo volebné obdobie skrátilo len na dva roky.

Na Slovensku to o. i. umožnilo nástup Vladimíra Mečiara, ktorý sa nielen v rozpore s vtedajšou ústavou spolupodieľal proti vôli mnohých občanov na likvidácii Česko-Slovenska, ale svojim štýlom politiky začal už v tomto období ohrozovať budúce zakotvenie Slovenska na „západe“.

Nehovoriac o ohrozovaní štandardov politických práv a slobôd, či divokej privatizácii.

Nečudo, že to dospelo až k jeho nedobrovoľnému odchodu z pozície premiéra, kde ho v marci 1994 na pár mesiacov vystriedal Jozef Moravčík.

A hoc jeho široká vláda z hľadiska parlamentných počtov nemusela, predsa len si už do vienka dala predčasné parlamentné voľby. O. i. v nádeji, že nimi definitívne odstavia Vladimíra Mečiara.

Dopadlo to celkom opačne a s jeho víťazstvom doplneným o dvoch koaličných partnerov Jána Ľuptáka a Jána Slotu nastúpilo temné politické obdobie rokov 1994 – 1998.

Málokto si spomenie, ale aj ďalšie predčasné voľby v roku 2006, hoc teda skrátenie to bolo len o pár mesiacov, dopadli šokom pre časť Slovenska.

K moci sa totiž po prvýkrát dostala strana SMER, sprevádzaná duchmi minulosti Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom. A aby tých výpočtov nebolo málo, nezabudnime na najpodobnejšiu epizódu s dneškom, ktorá zároveň skončila najkritickejším výsledkom.

Takým, ktorý by v dnešnej dobe radikalizmu a zahraničnopolitických otočiek mohol úplne zmeniť charakter štátu. Mám na mysli rok 2012, ktorý priniesol prvú jednofarebnú vládu v modernej histórii Slovenska.

Pod heslom „istoty a stability“ prevalcoval SMER s 83 mandátmi všetkých a všetko a dve ešte pred pár mesiacmi dvojciferné strany SDKÚ a SaS sa ledva dostali do parlamentu.

Samozrejme, každá z týchto udalostí bola v inej dobe, s inými aktérmi a pri iných súvislostiach. Len veľký optimista si ale podľa môjho názoru môže myslieť, že to v roku 2023 môže dopadnúť inak.

Nemusí sa nám páčiť aktuálna menšinová vláda, či politický štýl niektorých jej ministrov, no predpokladať, že by to v tejto atmosfére mohlo o pár mesiacov priniesť iné ako katastrofu, považujem za mimoriadne naivné.

O to zvlášť, ak je dnes Robert Fico ochotný obetovať v podstate čokoľvek za prísľub dostatku hlasov na zmenu ústavy a následné rozpustenie parlamentu.

Je pravda, že to nemusí dobre dopadnúť ani v riadnych voľbách, ale nádej, že sa predsa rôzne veci môžu zmeniť a zabráni sa najhoršiemu, umiera posledná. Polícia bude mať o rok viac času riešiť „našich ľudí“ a možno zarúbe aj podstatne vyššie.

Vojna na Ukrajine môže skončiť a môžu nastať nielen pozitívne zmeny v Kremli, ale aj v oblasti energetiky. A možno sa začnú meniť pomery aj na slovenskej politickej scéne, lebo všetci budú vidieť, že to ešte „stíhajú“. Ja osobne si myslím, že takáto šanca stojí za to.

Martin Klus, poslanec NR SR za SaS