Masaker, ktorý nemal obdoby

Časť cintorína, kde boli pochované tisícky obetí masakra.

11. júla 1995 sa pri bosnianskom meste Srebrenica odohral najkrvavejší masaker spáchaný na civilnom obyvateľstve počas vojny v Bosne a Hercegovine a tiež najväčší v Európe od konca 2. svetovej vojny.

Zárodky vojny v Bosne a Hercegovine siahajú do začiatku 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa situácia na Balkáne začala meniť. Juhoslávia sa postupne štiepila na viacero menších štátov.

Všetko začalo rýchlym a bezproblémovým osamostatnením Slovinska. Odtrhnutie Chorvátska a Bosny a Hercegoviny so sebou však prinieslo množstvo problémov, ktoré súviseli s postavením Srbov, ktorí na území týchto štátov žili.

Všetko vyústilo do vyhlásenia separatistickej Republiky Srbskej krajiny na území Chorvátska a Republiky srbského národa v Bosne a Hercegovine.

Stále narastajúce napätie vo viacerých oblastiach Chorvátska nakoniec prerástlo do vážneho konfliktu, z ktorého sa stala vojna, v ktorej bojovali príslušníci armád, polovojenské jednotky a tiež civilisti.

Srebrenica pred 11. júlom

Občianska vojna medzi Srbmi, Chorvátmi a bosnianskymi moslimami bola charakteristická svojou krutosťou. Dejiskom najväčšieho konfliktu sa stala oblasť okolo mesta Srebrenica v bosnianskom regióne.

Pre Srbov bolo toto územie kľúčové, keďže jeho obsadením by dosiahli územnú celistvosť Republiky srbskej. Srebrenica bola však ako moslimská enkláva v roku 1993 vyhlásená za bezpečnú zónu OSN.

Aj napriek tomu sa ale srbské vojenské sily rozhodli pre postupné obsadzovanie tohto územia. Srbské raketomety na oblasť zaútočili už 6. júla. Mesto nedokázali ochrániť ani holandskí vojaci jednotiek UNPROFOR, ktorí boli po čase nútení ustúpiť pred nátlakom Srbov.

Ustupovať začali aj bosnianske oddiely, v dôsledku čoho bola Srebrenica definitívne obsadená Srbmi. Po týchto udalostiach sa Srebrenica začala vyľudňovať.

Väčšina jej obyvateľov  našla útočisko v utečeneckom tábore, ktorý sa nachádzal v neďalekej obci Potočari.

Genocída a neľudské správanie

Utečenecký tábor a aj vojenská základňa sa začali veľmi rýchlo zapĺňať moslimami, ktorí boli odkázaní na hrozné podmienky. Horúce počasie, nedostatok vody a jedla však stále nebolo to najhoršie čo ich stretlo.

Bosniansko‑srbskí vojaci, ktorým velil generál Ratko Mladič, začali pod hrozbou použitia sily vyžadovať vstup na vojenskú základňu v Potočari. Medzitým začali Srbi oddeľovať ženy, deti a starých ľudí od zdravých mužov od 17 do 70 rokov.

V tábore dochádzalo k nepokojom, kedy Srbi začali znásilňovať ženy a moslimov postupne vyvražďovať. 13. júla začali Srbi hromadne vraždiť aj bosnianskych mužov.

Medzi prvými popravenými bolo približne 149 osôb. Masaker však dostával stále väčšie rozmery a počet obetí stúpal. V priebehu len jedného týždňa od obsadenia Srebrenice bolo bosniansko‑srbskými vojakmi popravených viac ako 7 tisíc moslimských mužov a chlapcov.

Masové popravy prebiehali na viacerých miestach a telá obetí boli ukladané do masových hrobov.

Menoslov obetí

Utajovaná a spochybňovaná genocída

Svet sa o masakri zo Srebrenice začal dozvedať až 16. júla 1995, hoci nik netušil, že dosiahol také obrovské rozmery. Už v auguste OSN prezentovalo satelitné snímky, ktoré zachytávali masové hroby.

Zlyhanie holandských vojakov, ktorí mali chrániť mesto a jeho obyvateľov, viedlo dokonca k pádu vlády v Holandsku. Srebrenickým masakrom sa zaoberal aj Medzinárodný súdny tribunál v Haagu, ktorý masaker označil za prípad genocídy.

Vláda Srbskej republiky sa k masakru priznala až v roku 2004. Doteraz však existujú ľudia, ktorí masaker spochybňujú či dokonca konanie Srbov ospravedlňujú.

puma, foto: internet