Navždy nás opustil legendárny herec Milan Lasica

V nedeľu večer prišla ako blesk z jasného neba smutná správa. Slovensko prišlo o jednu z najväčších hereckých legiend. Vo veku 81 rokov zomrel priamo na javisku svojho divadla humorista, dramatik, prozaik, textár, herec, režisér, moderátor a spevák Milan Lasica.

Milan Lasica absolvoval v nedeľu večer koncert s orchestrom Bratislava Hot Serenaders pri príležitosti 30-teho výročia orchestru a 20-teho výročia vzájomnej spolupráce. V roku 2001 odštartoval ich spoločný projekt Ja som optimista.

Pri záverečnej „klaňačke“ za potlesku divákov v divadle Štúdio L+S Lasica náhle odpadol a napriek snahe o jeho oživenie odišiel do hereckého neba.

„V nedeľu, 18. júla sa priamo na javisku Štúdia L+S s nami definitívne rozlúčil náš milovaný Milan Lasica. A pretože to bol veľký divadelník a profesionál, počkal si až na tretiu klaňačku.

Takto odchádzajú len tí najväčší, len keby to nás ostatných tak strašne nebolelo,“ píše sa na sociálnej sieti Štúdia L+S. Podľa neskorších informácií službu legendárnemu hercovi vypovedalo srdce. 

Redakcia týždenníka Koment vyjadruje úprimnú sústrasť rodine, kolegom a všetkým smútiacim. Česť Vašej pamiatke Maestro!

Legendárne duo už od školy

Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene v rodine bankového úradníka, ale už čoskoro sa rodina presťahovala do Bratislavy, kde prežil väčšinu svojho života.

Po maturite na bratislavskom gymnáziu sa rozhodol pre štúdium dramaturgie a divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení (VŠMU), ktoré ukončil v roku 1962.

Práve počas štúdia na VŠMU sa začala autorská spolupráca nerozlučnej dvojice Lasica – Satinský. V rokoch 1959-1960 ako vysokoškolskí poslucháči predvádzali svoje komické autorské dialógy počas tzv. Mládežníckych predpoludní v kabarete Tatra revue.

Svojím prístupom k humoru nadviazali na dvojicu českých komikov Jana Wericha a Jířího Voskovca. Pred divákov prišli s novým, originálnym prejavom a textom, v ktorom banálne životné situácie posúvali do absurdnej polohy.

V rokoch 1964-1967 pracoval Milan Lasica ako dramaturg Československej televízie v Bratislave. Od roku 1967 do roku 1970 pôsobil v bratislavskom Divadle na Korze, kde sa profiloval v komediálno-kabaretnej dvojici s Júliusom Satinským.

K ich najvýraznejším predstaveniam patrila hra Nečakanie na Godota (1968), v ktorej reagovali aj na sovietsku inváziu do Československa v auguste 1968.

L+S v televíziii na javisku

V tom čase sa dvojica L+S objavovala aj na televíznych obrazovkách v programoch Večery pre dvoch (1964), v Silvestri na Dunaji (1966), či v programe Bumerang (1968). Keďže po nástupe normalizácie v roku 1970 Divadlo na Korze zatvorili a Lasicovi so Satinským zakázali na Slovensku umeleckú činnosť, odišli do Čiech a v rokoch 1970–1971 pôsobili v divadle Večerní Brno.

Po návrate na Slovensko účinkovali na bratislavskej Novej scéne. Na obrazovke sa opäť objavili až v známom silvestrovskom programe z roku 1977, ktorý uvádzal Vladimír Menšík.

Poetické a kabaretné divadlo Štúdio S vzniklo v roku 1982 v priestoroch slávnej Tatra Revue. Tu opäť začali L+S pôsobiť ako dvojica. Vytvorili viacero dnes už legendárnych predstavení kabaretných hier ako napríklad Deň radosti, Náš priateľ René či Jubileum.

Pri predstaveniach im úspešne asistoval aj hudobník a herec Jaroslav Filip. Ten s nimi koncom 70. a začiatkom 80. rokov spolupracoval aj na úspešnom kabaretnom televíznom projekte Ktosi je za dverami.

Milan Lasica sa predstavil aj ako herec v dramatických dielach. Napríklad v Štúdiu S, ktoré sa v apríli 1999 zmenilo na Štúdio L+S a jeho majiteľom sa stal Milan Lasica, mala obrovský úspech hra Slawomira Mrožka Emigranti a spolu so Satinským exceloval aj v hre Milana Kunderu Jakub a jeho pán.

Na filmovom plátne

Pred filmovou kamerou debutoval Milan Lasica vo filme Vždy možno začať v roku 1961. Postupne vytvoril mnoho postáv v úspešných filmoch ako napríklad Sladké hry minulého leta (1969), Parížsky život, Nekonečná nevystupovať (oba 1978), Buldoci a třešně (1981), Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982), Traja veteráni, Jožko Púčik a jeho kariéra (oba 1983), Utekajme, už ide! (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Vážení přátelé, ano (1989), Saturnin (1994), Pasti, pasti, pastičky (1998), Hanele (1999), Obsluhoval jsem anglického krále (2006), Rukojemník (2014) alebo Agáva (2016).

Textár i spevák

Svoj výnimočný talent predviedol Milan Lasica aj ako textár. Spolu s Jarom Filipom sa podpísal pod legendárne albumy Bolo nás jedenásť (1981), S vetrom o preteky (1982), My (1987). Textársky spolupracoval aj s Mirom Žbirkom, Richardom Müllerom a Petrom Lipom.

Predstavil sa tiež ako spevák, naspieval napríklad tri albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders (Ja som optimista 2001, Celý svet sa mračí 2002, Keď zastal čas 2011).

Spisovateľ

Milan Lasica bol mimoriadne aktívny aj na literárnom poli. Samostatne knižne vydal tri zbierky textov Bolo nás jedenásť (1985), Piesne o ničom (1989) a Piesne a iné texty (2003). Spolu so Satinským publikovali napríklad knihy Nečakanie na Godota (súbor scénok a poviedok 1968), alebo Tri hry (1988).

Spolu s Tomášom Janovicom napísal knihu Zoči-voči. S Jánom Štrasserom sa podieľal na knihe Lenže ja som iba komik (2005). Pod názvom Bodka (2007) a Bodka II. (2009) Lasicovi knižne vyšli fejtóny.

Od roku 2005 pôsobil Milan Lasica ako prezident Medzinárodného filmového festivalu (MFF) Art Film Fest Trenčianske Teplice (v súčasnosti Art Film Fest Košice). V roku 2014 mu na ňom udelili Cenu Karla Čapka.

Ocenenia

Za svoju všestrannú vynikajúcu umeleckú činnosť získal Milan Lasica, ktorý bol ženatý s herečkou, diplomatkou a političkou Magdou Vášáryovou, viacero ocenení.

Medzi nimi Krištáľové krídlo za celoživotné dielo (1997 spoločne s J. Satinským), Medailu za zásluhu I. stupňa od prezidenta Českej republiky Václava Havla (2003), od prezidenta SR Ivana Gašparoviča Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry (2005), Cenu Dominika Tatarku za knihu Bodka (2008), ako aj európsku cenu Trebbia za tvorivú činnosť (2014).

Osobnosti o smrti Milana Lasicu

Zuzana Čaputová, prezidentka SR: „Keď zomrie niekto, kto sa nás svojím životom dotýkal, mám pocit, akoby sa na chvíľu zastavil čas a svet už nebude taký istý. Bude v ňom niečo významné chýbať.

Slovensko stratilo jednu z najvýraznejších osobností nášho kultúrneho a verejného života, ale dielo Majstra Lasicu zostáva s nami a vždy bude patriť do zlatého fondu slovenského umenia.“

Eduard Heger, predseda vlády SR: „Veľmi ma zasiahla správa o tom, že Slovensko, žiaľ, prišlo o ďalšiu legendu slovenskej kultúry. Milan Lasica bol nadaný herec, spevák a autor. Jeho jedinečný humor a satira sprevádzali mnohé generácie.

Jeho celoživotné dielo je jasným dôkazom toho, že žiaden režim nemá takú moc, aby zastavil kreativitu, smiech a priateľstvo. V ťažkých časoch cenzúry hľadali spoločne s Júliusom Satinským cesty, ako povzbudiť ľudí. Odpočívajte v pokoji.“

Boris Kollár, predseda NR SR: „Už ako malý chlapec som chodil do divadla na Lasicu a Satinského. Keď ich dávali na ČST všetci sedeli pred televízorom… my sme ho poznali všetci, bol súčasť našich obývačiek.

Prinášal radosť, humor, ale aj kritický pohľad na komunistickú politiku… patril tak trochu každému, bol ako rodina… A keď odíde niekto z rodiny, tak to bolí, zarmúti, nastane prázdno, príde smútok a tento smútok teraz pociťuje veľmi veľa našich rodín.“

Peter Pellegrini, predseda HLAS-SD: „Zbohom, pán Lasica, Slovensko Vaším náhlym odchodom utrpelo obrovskú stratu. Vaše nezabudnuteľné divadelné postavy, Vaše zľudovené výroky, Váš prínos k slovenskému kultúrnemu a spoločenskému životu i nesporná sila Vášho ducha ostávajú s nami. Nech Vám je slovenská zem ľahká.“

Miroslava Ábelová, poetka a textárka: „Milan Lasica vraj opustil tento svet počas standing ovation na pódiu. Na smrť je vždy priskoro, v jeho prípade to platí milión násobne, a stratili sme úžasného človeka.

Na druhej strane presne takýto odchod, ak už musel odísť, si tento úžasný a veľký človek zaslúžil. Za potlesku, s úctou.“

Juraj Marušiak, politológ, historik a publicista: „Milan Lasica už nebude za dverami. Odišiel posledný z veľkej trojice Lasica – Satinský – Filip, ktorí tak veľmi symbolizovali slovenskú kultúru. Česť jeho pamiatke.“

Divadlo Astorka: „Čierny deň v histórii Slovenska a čierny deň aj pre naše divadlo. Vyslovujeme úprimnú sústrasť rodine a blízkym pána Lasicu. Čičikov náš, Cyrano, milý priateľ, skvelý herec, vždy sme sa s Vami smiali a teraz plačeme.“

Slovenské národné divadlo: „Nesmierny smútok sprevádza správu, ktorú si ešte dostatočne neuvedomujeme. Odišiel noblesný, všestranný umelec. Milan Lasica odišiel tak ako veľkí dramatici – na divadelnej scéne.

Uznanie a pomyselný potlesk budú dlho sprevádzať myšlienky uložené na papieri, filmovom plátne i v televízii a jeho hlas bude znieť z množstva hudobných nahrávok.“

Daniel Hevier, spisovateľ: „Vždy som sa pohoršoval, ako si niekto môže mýliť týchto dvoch v dvojici Lasica-Satinský. Až sa mi podarilo faux pas: keď som vydával knižky pána Satinského a mal som ho plnú hlavu, oslovil som pána Lasicu: Pán Satinský! Hneď som sa opravil a ospravedlňoval som sa. A on veľkoryso a nonšalantne odvetil: To nič, pán Feldek!.“

ano, TASR, foto: TASR/Pavel Neubauer, Dano Veselský, FB/Štúdio L+S