ROZKRÁDANIE V DOPRAVE: …keď nie je dôležité čo, ale pre koho…

Štátni úradníci pomaly ale isto začínajú mať plné zuby bezbrehých rozkrádačiek, ktoré sa dejú na ministerstvách. Začínajú postupne vychádzať z tieňa a rozprávať o tom, čo sa deje za múrmi štátnych inštitúcií, ako sa manipulujú verejné súťaže, ako sa kamuflujú štátne zákazky, ktorých účelom častokrát nie je zabezpečiť kvalitnú službu pre štát, ale len potrebné sústo peňazí pre firmu spriaznenú vládnej strane.

V štátnej správe pracujete dostatočne dlho, aby ste vedeli kriticky zhodnotiť, aké sú tam pomery, najmä v oblasti verejného obstarávania.

Myslím, že áno. Pracovne som prešiel niekoľko ústredných orgánov štátnej správy.

Napriek tomu až teraz ste sa rozhodli prehovoriť. A to nie o aktuálnych problémoch v inštitúcii, kde teraz pôsobíte, ale o záležitostiach z rezortu dopravy, z ktorého ste pred rokmi odišli.

Nie je to jednoduché. Nie som žiadny hrdina ani disident. Mám rodinu, ktorú živím. Bál som sa, že prídem o robotu, v tom lepšom prípade.

Teraz sa už nebojíte?

Deti mám odrastené, hypotéku takmer splatenú, ľahšie sa mi dýcha. Ale to nie je to podstatné. Jednoducho sa už nemôžem pozerať na to, čo sa v našej krajine deje. Kaliňák má bankové spojenie s človekom obvineným z neplatenia daní, Váhostav neplatí živnostníkov, štát mu to uhrádza a peniaze končia v daňovom raji.

Je to však len špička ľadovca toho, čo sa deje v štátnej správe, no o tých iných svinstvách sa vôbec nehovorí alebo len okrajovo. Teraz je na pretrase školstvo, ale podobné problémy majú aj iné rezorty. Odvtedy ako začali eurofondy sa to znásobilo.

Napríklad?

Nemôžem byť úplne konkrétny, chápte ma. Nebudem hovoriť o konkrétnych eurofondových projektoch. Pokúsim sa však popísať praktiky a procesy toho ako to funguje na jednej súťaži na poradenskú činnosť a propagáciu eurofondov.

Poďme na to.

Na našom ministerstve sa teda rozbiehala súťaž na poradenstvo a marketing pri čerpaní eurofondov. Bolo to v rokoch 2009 až 2010. Príkaz na to dal vedúci služobného úradu príslušného ministerstva.

Na sekcii, ktorá mala na starosti záležitosti eurofondových projektov to vyzeralo asi tak, že určití vedúci zamestnanci sekcie dostali od vedenia ministerstva príkaz zorganizovať tender na vopred určenú firmu, ktorá by dodala mediálne služby pre daný operačný program a k tomu aj poradenstvo pri realizácii projektov.

Šéf služobného úradu sa stal predsedom výberovej komisie. Vymyslel sa spôsob, aby sa to dalo čo najlepšie našiť na konkrétnu firmu, aj s prípadným vopred určeným subdodávateľom.

Najprv to mal byť nástenkový tender, po zvážení rizík to nakoniec bolo o niečo menej riskantné, a to súťaž návrhov a v druhom kole rokovacie konanie bez zverejnenia s víťazom súťaže návrhov.

Ako to teda pokračovalo ďalej?

V tom čase sa už vymýšľalo, že čo by tak mohli pre nás robiť. Prebiehalo to tak, že referentom na ministerstvo chodili emailom materiály s hlavičkou firmy, ktorá mala zabezpečovať poradenstvo, ale aj firmy, ktorá mala byť jej hlavným dodávateľom. To všetko sa dialo ešte pred vyhlásením súťaže návrhov.

Čo bolo v tých mailoch?

Texty obsahovali, čo by mohlo byt predmetom kontraktu pre vopred vybrané firmy – dodávateľskú a subdodávateľskú. Boli to v podstate časti budúcej tendrovej dokumentácie a budúcich zmlúv na poskytnutie služieb.

To je absurdné.

Niektorí zamestnanci sa vzopreli voči takýmto praktikám a poukázali na nezákonnosť konania, ale pri systéme, ktorý pri poradenských službách v eurofondových osiach operačných programov dlho funguje… Je to jednoducho overený nástroj na relatívne ľahký finančný zisk pre určité skupiny, krytý vysokými štátnymi úradníkmi.

Kto vyhral súťaž návrhov?

Vopred určená firma z portfólia známeho veľkopodnikateľa, ktorý sa angažuje aj v športe (jedná sa o podnikateľa Ivana Kmotríka a o spoločnosť Unimedia, s.r.o.; pozn. redakcie), ako jediný uchádzač s cenou 500 eur.

S firmou bolo následne uskutočnené rokovacie konanie bez zverejnenia, v ktorom ministerstvo „vyjednalo“ s uchádzačom „zľavu“ z 20 miliónov eur na 19,99 milióna a pridalo do nej subdodávku za zhruba 10 miliónov na poradenstvo pre subdodávateľa, známu firmu s medzinárodným pozadím (subdodávateľom a vykonávateľom takmer všetkých prác bola spoločnosť Deloitte, ktorej sa darí aj na iných ministerstvách; pozn. redakcie).

Začalo to teda súťažou o 500 eur a skončilo to na miliónoch. Expertom na ministerstve vôbec nevadilo, že podľa legislatívy EÚ sa nemôže v súťaži návrhov vysúťažiť poradenstvo, lebo to nie je duševné vlastníctvo či autorsky zákon.

Následne to zistila aj Európska komisia, ktorá rozhodnutie Úradu pre verejne obstarávanie v tejto kauze nerešpektovala a chcela dať na uvedený projekt korekciu 100 percent, resp. korekciu aspoň na tú časť kontraktu s medzinárodnou dodávateľskou firmou za cca 10 miliónov.

Keďže medzinárodná firma je svetovo známa poradenská spoločnosť a zrejme vie lobovať aj v Bruseli, spomínaná korekcia napokon nebolo taká rozsiahla, znížila sa na 25 percent.

Čo sa napokon z tej zmluvy naozaj aj zrealizovalo?

To sa verejnosť nikdy presne nedozvedela. Svojho času po tom pátrala aj jedna súkromná TV, ale nedopátrala sa k ničomu.

Televízia nezistila nič asi preto, že sa nepýtala správnych ľudí a tlačové oddelenie ministerstva ju odbilo klasickými alibistickými frázami.

Približne tak to bolo. Ak by sa podarilo redaktorovi nakontaktovať na správnych ľudí, ktorí by sa nebáli výpovede z práce, tak by redaktor zistil, že za tieto nemalé peniaze boli z 90 percent doručené zbytočné služby.

Napríklad časť kontraktu, ktorá sa týkala mediálnej kampane na eurofondy, kedy sa okrem povinnej propagácie v médiách kupovali aj vysielacie časy pre vystúpenia zamestnancov eurofondovej sekcie v televízii TA3.

Koľko na to išlo peňazí?

Niekoľko stotisíc eur. V zmysle zákona o prístupe k informáciám vám to určite musia povedať presne.

Čo sa ďalej objednávalo?

Školenia zamestnancov eurofondovej sekcie, ktoré organizoval spomínaný subdodávateľ – medzinárodná firma. Tá nasadila ako školiteľov o „odborných“ záležitostiach niekoľko svojich mladých a v danom odbore absolútne neskúsených zamestnancov. Jeden z nich dokonca prišiel z personálnej agentúry.

Ich úlohou bolo školiť zamestnancov ministerstva, ktorí mali niekoľkoročnú prax v čerpaní eurofondov. Výsledok školení bol, že vo väčšine prípadov sa zo školiteľa stal školený a zo školených školitelia. To ale nikomu nevadilo, lebo predsa hlavným účelom nebolo školiť, ale fakturovať peniaze za školenia.

Koľko stálo také školenie?

Poldňové školenie vyšlo asi na 14 tisíc eur. Faktúry sú v spise na ministerstve. Keď sa minuli témy školení, tak sa vymýšľal ďalší spôsob, ako vyčerpať zostávajúcich zhruba 8 miliónov eur.

Na čo prišli?

Vymyslelo sa, že zamestnanci medzinárodnej firmy budú chodiť s internými pracovníkmi ministerstva na kontroly realizácie projektov. Následne mali zamestnanci firmy vypracovať z kontrol na mieste aj správy. Výsledok bol, že neskúsení externí poradcovia na prvých kontrolách ani nevedeli čo a ako majú kontrolovať.

Kto teda v skutočnosti robil kontroly?

Nedá sa hovoriť za všetkých kolegov, ale viem o viacerých, ktorí ich vykonávali sami a nakoniec si z nich aj písali správy, keďže videli počas výkonu kontroly veľmi neprofesionálny prístup externých poradcov a báli sa možných auditných zistení, lebo nebolo jasné, kto bude mať v tomto prípade zodpovednosť.

Tieto správy si jednotliví referenti nahrali do systému ITMS. Je jasne zdokumentované, kto tú správu robil. Navyše správy, ale veľmi nekvalitné, paralelne vypracovali aj externí poradcovia čisto len pre účely podkladu pre fakturáciu výstupu v rámci kontraktu. Je to jednoducho dokázateľné.

Takýchto kontrol bolo za rok urobených niekoľko desiatok, možno až stovák a nie je celkom jasné, ktoré aj naozaj poradenská firma robila. Podstatná je absurdita, že to niekto, všetci vieme kto, na ministerstve takto vymyslel a umožnil poradenskej firme zarábať na takejto základnej činnosti referenta.

Cena jednej zbytočnej asistencie pri kontrole na mieste bola okolo päťtisíc eur. Kontroly mali radoví zamestnanci ministerstva v popise svojej práce.

Teda peniaze vyhodené von oknom na dodávku.

Inak sa to nedá ani nazvať. V podobnom duchu bolo aj pôsobenie troch zamestnancov medzinárodnej firmy priamo na eurofondovej sekcii ministerstva, hoci ich skúsenosti s projektmi v danom sektore boli minimálne.

Uvedení zamestnanci väčšinou sedeli v jednej z kancelárii a len málokto vedel, čo vlastne robili, hoci v reáli mali s internými zamestnancami ministerstva spolupracovať. Za týchto zamestnancov odchádzalo denne tisíc eur za každého z nich, a to zhruba po dobu jedného roka.

Denné výkazy týchto ľudí sú v spisoch na ministerstve. Ich prínos a výstupy boli veľmi diskutabilné. Ak by aj predsa len niekto na ministerstve dokázal obhájiť ich prínos, je otázne, že či sa rovnal výkonu 70-tich kmeňových zamestnancov, keďže mesačne stáli ministerstvo takú sumu, akú platí za prácu zhruba 70 zamestnancom sekcie.

Ministerstvo platilo tejto poradenskej firme dokonca aj za mesačný prenájom vlastnej kancelárie v priestoroch ministerstva, v ktorej sedeli títo externí poradcovia. Bola to celkom zaujímavá suma, presne si ju však už nepamätám.

Napadá vás ešte niečo nekalé v súvislosti s poradenskými službami na ministerstve?

Po vyčerpaní vyššie spomínaného kontraktu bol ešte v roku 2014 alebo 2015 vysúťažený nový kontrakt, ktorý vyhrala tá istá poradenská spoločnosť. Hlavná náplň jej činnosti bola opäť absurdita. Išlo o vypracovanie interného manuálu činností referenta pri riadení projektov.

Hoci má ministerstvo svojich ľudí na oddelení metodiky a manuál už bol z troch štvrtín hotový, dalo sa to, ako spásonosná myšlienka prinášajúca istý biznis za cca 2 až 3 milióny eur, dopracovať, oficiálne to bolo nanovo vyrobiť, poradenskej firme.

Čo vás po tých rokoch marazmu ešte drží v štátnej správe?

Baví ma odborná práca na projektoch v oblasti, ktorú som vyštudoval, to po prvé. Po druhé, verím, že táto zlodejská mašinéria sa raz dostane pred orgány činné v trestnom konaní a práve tam budú naše detailné znalosti o zlodejinách na ministerstvách veľmi cenné.

Bohužiaľ zatiaľ tomu tak nie je. A navyše títo vysokí štátni úradníci (možno aj z vďaky od niekoho z biznisu resp. ako overení „prečerpávači“ fondov) stále pracujú na dôležitých postoch v štátnej správe aj po posledných parlamentných voľbách a rozhodujú o eurofondoch.

Ďakujem Vám za rozhovor.

Martin Sokol, foto: SITA, red, shutterstock