Saurer L3C – autobusový skvost so zaujímavou históriou

Saurer L3C sa zúčastňuje pravidelne prehliadok veteránov, na ktorých je neprehliadnuteľnou hviezdou. V súčasnosti je majetkom Slovenskej autobusovej dopravy Zvolen, a. s. a jeho doterajší životopis je tak zaujímavý, že mu venujeme väčší priestor. Poďme teda od úplného začiatku.

Franz Saurer (1806-1882) bol nepochybne zručný remeselník, ktorý sa vypracoval z chudobného roľníckeho dieťaťa na výrobcu, zamestnávajúceho vo svojich továrňach 500 pracovníkov v priebehu veľmi krátkej doby.

Vyrastal v nemeckom Veingendorfe, no ako 15 ročný sa presťahoval do Švajčiarska. Tam sa vyučil za zámočníka a v roku 1853 otvoril v St.Gallen zlievareň, v ktorej zamestnal svojich dvoch synov.

Vďaka pozitívnemu ekonomickému vývoju v krajine sa továreň kapacitne rozrastala a po Franzovej smrti pripadla jeho synom. Od roku 1896 sa v nej vyrábali aj benzínové motory a odtiaľ bol už len krôčik k výrobe vlastných automobilov.

Vedenie podniku Saurer však stavilo tiež na výrobu trolejbusov, z ktorých sa stal výrazný segment výroby a v tridsiatych rokov aj na výrobu vlastných autobusov a nákladných vozidiel.

Hoci viaceré zdroje uvádzajú iný rok výroby, pravdou je, že tento konkrétny typ Saurer L3C bol vyrobený v materskej továrni vo Švajčiarsku v roku 1938 na podvozku 3C, s motorom CT1D a mal výrobné číslo 20393/20.

Určitý čas bol uskladnený ako takzvaná „vojenská uloženka“ aj kvôli rozpínajúcemu sa fašizmu v Európe. 14. marca 1939 vzniká Slovenský štát, ktorý bol už o pár mesiacov premenovaný na Slovenskú republiku.

V dôsledku okolností svojho vzniku mala Slovenská republika najtesnejšie vzťahy s Nemeckou ríšou a medzinárodnú pozíciu tohto novovzniknutého štátu upevnilo jeho uznanie Sovietskym zväzom, ktorý mal v tom čase spojenecký pakt s Nemeckom a ďalšími 26 štátmi, vrátane neutrálnych, z ktorých najväčší význam malo uznanie Švajčiarskom.

Prostredníctvom vtedajšieho ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského udržiavala Slovenská republika s týmito štátmi čulé styky na viacerých úrovniach, vrátane obchodných. Pravdepodobne v tej dobe vznikla dohoda o dovoze nákladných automobilov a autobusov zo švajčiarskych automobiliek.

Náš Saurer bol zaevidovaný v Slovenskej republike v roku 1941 aj s novým technickým preukazom ako majetok Slovenských železníc, ktoré vtedy prevádzkovali aj autobusovú dopravu (neskôr premenované na ČSD).

Po znárodnení v roku 1948 a deliminácií majetku od ČSD a od dočasných správcov národného majetku vzniká štátny podnik ČSAD a vozidlový park tak prechádza pod jeho správu.

Saurer vo filme Chodník cez Dunaj.

Autobusy Saurer neboli v tej dobe neznáme ani v našom kraji. Vďaka „švajčiarskej spoľahlivosti“ bola ich údržba neveľmi náročná a tiež ich bolo možné nasadiť na cesty, ktoré po vojne zostali v katastrofálnom stave.

Autobus Saurer premával napríklad medzi Banskou Bystricou a Donovalmi a až do príchodu autobusov československej výroby patril k pilierom osobnej dopravy na Slovensku.

O spoľahlivosti tohto konkrétneho autobusu svedčí aj to, že bol vyradený zo „štátnych služieb“ až v roku 1971, kedy na čas stratil majiteľa, no neskôr sa zjavil ako majetková položka vtedajšieho Zväzarmu, kam patrili aj Automotokluby, združujúce nadšencov historických vozidiel.

Čiernobiela fotografia v albume pochádza z roku 1984 a bola nasnímaná v areáli Tatra veteran car club Lozorno. Saurer L3C je odparkovaný spolu s inou technikou tesne po tom, ako sa zúčastnil nakrúcania seriálu Povstalecká história.

Saurer L3C je odparkovaný spolu s inou technikou v areáli Tatra veteran car club Lozorno tesne po tom, ako sa zúčastnil nakrúcania seriálu Povstalecká história.

Sedemdesiate a osemdesiate roky totiž patrili k hereckému obdobiu histórie tohto autobusu. Československí filmári si v tom období nemohli v žiadnom prípade dovoliť dať vyrobiť repliky historických vozidiel pre potreby filmu a keďže vtedajší Československý armádny film udržiaval so Zväzarmom veľmi čulé styky, bola spísaná dohoda aj o účinkovaní autobusu Saurer na tomto poli.

Automotoklub Lozorno disponoval tiež najväčšou zbierkou vojenskej historickej techniky v republike a tak za požičiavanie svojich modelov získaval od filmárov nemalé peniaze na údržbu tohto parku.

S financiami sa však musel deliť s ostatnými zväzarmovskými krúžkami. Napriek tomu boli vozidlá z Lozorna v slušnom technickom stave.

So Saurerom jazdili bratia Šajbenovci z AMK Lozorno po celom Slovensku a priviezli ho aj do Banskej Bystrice a okolia (Jergaly, Sliačany, Donovaly), kde sa nakrúcal spomínaný seriál Povstalecká história.

Tých filmov bolo naozaj veľa. Raz to bol len „malý štek“, inokedy bol Saurer na plátne aj niekoľko minút. Pozornému divákovi tiež neušlo, že autobus viackrát zmenil aj farbu karosérie.

Napríklad pre potreby televíznych Bakalárov dostal úplne nový modro krémový lak. Posledný film, v ktorom zatiaľ účinkoval bol Chodník cez Dunaj (1989). Po tomto roku prestali mať o autobus záujem nielen filmári, ale kvôli rozpadu Zväzarmu nezostávali financie na jeho opravy a údržbu.

V období nasledujúcich rokov zmenil autobus niekoľkých majiteľov, ktorí ho chceli dostať do pôvodného stavu a zaradiť ho medzi unikátne veterány, no z mnohých dôvodov sa tak nestalo. Nakoniec sa zdalo, že Saurer, na ktorom sa nemilosrdne podpísal zub času, skončí na šrotovisku…

Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s. ho získala v roku 2006 a až do roku 2011 prebiehali práce na jeho generálnej oprave v prevádzke Žiar nad Hronom. Vďaka tomuto úsiliu ho dnes môžete vidieť na rôznych prehliadkach veteránov v stave, ktorý si tento skvost naozaj zaslúži.

Ak Vás história tohto autobusu zaujala, na Facebookovej stránke spoločnosti Slovenskej autobusovej dopravy Zvolen, a. s. nájdete ďalšie raritné fotografie, ale aj mnohé iné zaujímavosti z prostredia autobusovej dopravy.

SAD Zvolen, a. s., foto: archív, K‑Report