Sto rokov československého spojenectva

28. október 1918 na Václavskom námestí v Prahe.

Neuveriteľných sto rokov. Presne toľko času 28. októbra uplynie od historického okamihu, kedy sa Slováci a Česi spojili v jeden národ. Pripomeňme si teda udalosti, ktoré tomu prechádzali a tiež prvé okamihy, ktoré po tom nasledovali.

Koniec vojny a nové usporiadanie sveta

V rokoch 1914 až 1918 vo svete zúrila 1. svetová vojna, ktorá svet rozdelila na dva tábory. Slováci a Česi v nej bojovali na strane Rakúsko‑Uhorska, ktoré bolo súčasťou Trojspolku.

Už pred samotnou vojnou sa v monarchii vedenej Habsburskou dynastiou prehlbovali spory súvisiace s národnostnými otázkami. Tie sa však počas vojny dostali do úzadia.

Skupina intelektuálnych diplomatov sa však možnosti odtrhnutia od tohto zväzku nechcela vzdať a preto začala podnikať zásadné kroky. Zorganizovali preto domáci a zahraničný odboj, ktorého cieľom bolo presvedčiť svet o tom, že myšlienka odtrhnutia sa od monarchie je opodstatnená.

Zahraničný odboj bol organizovaný v USA, Francúzsku, Taliansku a Rusku. Jedným z najdôležitejších krokov politikov bolo založenie Česko‑slovenskej národnej rady, ku ktorému prišlo 13. februára 1916 v Paríži.

Jej predsedom bol Tomáš Garrigue Masaryk, podpredsedami sa stali M. R. Štefánik a Jozef Durich a za tajomníka bol vymenovaný Edvard Beneš. Rada plnila ciele v prospech samostatného štátu a organizovala diplomatické stretnutia so štátmi Dohody.

Edvard Beneš stál pri zrode ČSR, neskôr sa stal aj prezidentom.

Jej úspech je v tejto oblasti nespochybniteľný. Predstaviteľov ostatných štátov sa podarilo presvedčiť o vzniku nového štátu a zániku Rakúsko‑Uhorska.

To sa uskutočnilo ešte pred samotným ukončením vojnového konfliktu. Hranice štátu vytýčili mierové zmluvy. Nový štátny zväzok však k fungovaniu potreboval omnoho viac.

Washingtonská deklarácia ako základ uznania

Už v priebehu roku 1918 bol spoločný štát Čechov a Slovákov prakticky uznaný. V domácom prostredí sa však objavovali otázky, ktoré sa týkali miery autonómie či základných atribútov fungovania štátu.

Za týmto účelom bola T. G. Masarykom spísaná Washingtonská deklarácia, ktorá vyhlasovala samostatnosť Československa. To podľa nej malo byť republikou s demokratickým zriadením. V samotnej deklarácii sa však neobjavuje otázka postavenia Slovákov v rámci nového štátneho útvaru.

Deklarácia bola schválená aj samotným americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom, čo fakticky znamenalo schválenie tejto požiadavky, a teda možno povedať, že od tejto chvíle Rakúsko‑Uhorsko prestáva existovať a na jeho troskách vznikajú nové štáty.

28., či 30. októbra?

Po týchto udalostiach bol osud Rakúsko‑Uhorska spečatený. Slováci a Česi mali konečne dôvod na radosť. Po dlhoročnom úsilí sa stal sen o spoločnom štáte konečne realitou.

Stalo sa tak 28. októbra 1918, kedy Československý Národný výbor v Prahe oficiálne vyhlásil vznik ČSR. Výbor prevzal vládu a prijal prvý zákon nového štátu.

Ten podpísali Vavro Šrobár, Anton Švehla, Alojs Rašín a František Soukup. Až o dva dni neskôr, 30. októbra 1918, sa slávnostný akt vzniku republiky uskutočnil aj na území Slovenska.

Stalo sa tak v Turčianskom Svätom Martine, kde bola vytvorená Slovenská národná rada, ktorá sa zaslúžila o prijatie Deklarácie slovenského národa, inak nazývaná aj Martinská deklarácia.

V tomto dokumente sa slovenský ľud stotožnil so zánikom Rakúsko‑Uhorska a definitívne sa tak pripojil k spoločnému štátu s Čechmi. Slováci na základe deklarácie odobrili základné štátnoprávne dokumenty.

Okrem cenného partnerstva a priateľského spolužitia Slováci zväzkom získali omnoho viac. Konečne mohli rozvíjať vlastný jazyk, kultúru a vzdelanosť. Na základe textu deklarácie bola ustanovená Slovenská národná rada, ktorá sa stala najvyšším zastupiteľským orgánom slovenského národa.

Aj dnes sa objavujú otázky, či sa za vznik republiky považuje 28., alebo 30. október. Česi samostatný štát uznali o dva dni skôr ako Slováci, a aj preto je dnes 28. október v Čechách považovaný za štátny sviatok.

My si na rozdiel od našich bratov pripomíname len pamätný deň. Tento rok z dôvodu storočnice vzniku ČSR budeme oslavovať jednorazový štátny sviatok a to 30. októbra. Ten má symbolizovať práve uznanie republiky samotnými Slovákmi.

Podoba nového štátu

Problematika hraníc nového štátu bola súčasťou komplexu Versaillských mierových zmlúv, ktoré boli podpísané po skončení 1. svetovej vojny. Okrem územia ale štát potreboval aj vlastnú ústavu, ktorá by presne definovala jeho podobu.

Spočiatku však išlo len o akési ústavné provizórium, ktoré za vykonávateľa zvrchovanosti označilo Národný výbor, ktorý bol orgánom zákonodarnej aj výkonnej moci.

13. novembra 1918 bol prijatý Zákon o dočasnej ústave, ktorý upravil princípy fungovania štátu. ČSR bola definovaná ako parlamentná republika, na čele ktorej bolo Národné zhromaždenie. Hlavou štátu bol prezident. Tým prvým sa stal T. G. Masaryk.

Prvý prezident ČSR T. G. Masaryk.

Prezident však v novej republike nemal fakticky žiadne právomoci. Dočasná ústava bola 29. februára 1920 nahradená Ústavnou listinou Československej republiky, ktorá nadobudla účinnosť 6. marca 1920.

Nová ústava definovala ČSR ako demokratickú republiku. Išlo o historicky prvú ústavu, ktorá priznávala volebné právo na území Slovenska všetkým občanom.

V rámci ústavy bol prijatý aj jazykový zákon, ktorý za oficiálnu reč ustanovil československý jazyk. Znamenalo to teda, že v rámci územia Čiech používali obyvatelia češtinu, Slováci zas mohli používať jazyk slovenský.

Celý rok 2018 je venovaný tejto historickej udalosti. Ide totiž o okamih, kedy sa slovenský a český národ dokázal oslobodiť spod nadvlády a vytvoriť vlastný štát s vlastnými pravidlami.

Pamätník československej štátnosti so sochou prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka.

puma, foto: TASR, internet