Cesta k spoločnej európskej mene

15. decembra 1995 sa v španielskom Madride uskutočnilo zasadnutie Európskej rady, na ktorom bolo odsúhlasené, že európska menová jednotka dostane názov euro. Aj tento dôležitý akt dopomohol k úspešnému zavŕšeniu cesty za jednotným menovým európskym systémom.

Cesta k dosiahnutiu cieľa v podobe prijatia jednotnej európskej meny nebola vôbec jednoduchá. Bolo nutné podniknúť niekoľko dôležitých krokov a uskutočniť množstvo opatrení, ktoré by zavedeniu novej meny vydláždili pomyselný chodníček.

Tri etapy budovania eura

Vytvorenie Hospodárskej a menovej únie bolo už od samotného vzniku Európskej únie jedným z jej hlavných cieľov. Sled rôznych neočakávaných udalostí ale nie vždy úspešnému zavŕšeniu jeho vytvorenia prijal.

Išlo najmä o nesúlad v spoločnej hospodárskej a menovej politike členov tejto organizácie. V roku 1979 však nastal veľký posun vpred. Išlo o vytvorenie Európskeho menového systému, vďaka ktorému bola podporená užšia spolupráca medzi centrálnymi bankami jednotlivých európskych krajín.

Tento systém tiež pomohol udržiavať zúčastnené meny v úzkom pásme. V roku 1988 bola zverejnená Delorsova správa, ktorá navrhla vytvorenie Hospodárskej a menovej únie, ku ktorému malo dôjsť v troch vývojových etapách.

V prvej etape, ktorá trvala od roku 1990 do roku 1994, mali byť zrušené v podstate všetky obmedzenia voľného pohybu kapitálu medzi členskými krajinami.

Najdôležitejším momentom tejto etapy bolo prijatie Zmluvy o Európskej únii a jej následné podpísanie v Maastrichte 7. februára 1992.

Od januára 1994 do januára 1999 prebiehala druhá etapa vytvorenie Hospodárskej a menovej únie. Tá začala vytvorením Európskeho menového inštitútu, ktorý odzrkadľoval postupnú menovú integráciu v spoločenstve.

Súčasťou druhej etapy bolo aj zasadnutie v Madride, kedy bol prijatý názov EURO pre novú európsku menu, ktorá mala začať byť používaná v tretej etape.

Keď už nová mena mala svoj názov, bolo potrebné vymyslieť jej dizajn a následne podniknúť ostatné kroky dôležité pre jej používanie. V decembri 1996 boli Európskej rade predložené návrhy dizajnu európskych bankoviek.

V máji 1998 zas Rada Európskej únie definitívne rozhodla o tom, že 11 členských štátov príjme k 1. januáru 1999 euro za svoju oficiálnu menu. O mesiac neskôr bola už založená Európska centrálna banka, ktorá venovala zvyšok roka 1998 finálnym skúškam systémov.

Postupné rozširovanie eurozóny

Tretia etapa, ktorá začala 1. januára 1999 sa už vyznačuje samotným zavedením eura ako oficiálneho platidla Európskej únie. Prvé tri roky bolo však euro používané len pri bezhotovostných platbách.

Až 1. januára 2002 sa pri platbách začali využívať euromince a eurobankovky. Ako menu ho prijalo 11 krajín, medzi ktorými boli Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko.

1. januára 2001 sa počet krajín eurozóny rozšíril o Grécko a trinástym členom sa 1. januára 2007 stalo Slovinsko. Nasledujúci rok ho nasledovali Cyprus a Malta a v roku 2009 medzi členov pribudlo aj Slovensko.

Počas ďalších rozširovaní medzi seba členovia eurozóny prijali tiež Estónsko, Lotyšsko a Litvu. Celkovo teda eurozóna dnes zahŕňa 19 európskych krajín a zároveň ďalších šesť štátov, ktoré ale nie sú súčasťou Európskej únie.

Dnes predstavuje euro po dolári druhú najdôležitejšiu menu v medzinárodnom menovom systéme.

puma, foto: internet