Čo bolo, bolo…Alebo o povinnej vojne

V pondelok 15. januára sme si tradične pripomenuli Svetový deň armády. Ozbrojené sily boli a sú jedným z najdôležitejších pilierov a atribútov štátnosti. Naša slovenská armáda má 25 rokov.

Jej formovanie patrilo medzi prioritné úlohy po prvom januári 1993. Dnes je plne profesionálna. Pred dvanástimi rokmi sa skončila éra tzv. povinnej vojenskej služby, ľudovo: „vojny“.

22. decembra 2005 opustilo kežmarské a vajnorské kasárne smerom do civilu posledných 214 vojakov základnej vojenskej služby. Lúčili sa s nimi vtedajší minister obrany Juraj Liška a náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR Ľubomír Bulík.

Poslední branci narukovali v roku 2005 v júlovom termíne. Ešte v tom istom mesiaci na hudobnom festivale Pohoda v Trenčíne minister obrany svojím rozkazom povolávanie na povinnú vojenčinu zastavil.

V rokoch 1993 – 2005 povolala armáda na povinnú vojenskú službu vyše 270 000 brancov. Pre alternatívnu civilnú službu sa rozhodlo 58 000 mladých mužov a vojenské správy vydali celkovo približne 150 000 tzv. „modrých knižiek“.

Na území Slovenska bola všeobecná branná povinnosť zavedená v roku 1867, po rakúsko – uhorskom vyrovnaní. Následne v roku 1868 cisár František Jozef I. vyhlásil armádnym rozkazom všeobecnú brannú povinnosť pre mužov od 19 do 42 rokov veku.

Povolávanie na vojenskú službu neskôr prešlo viacerými zmenami. Od roku 1949 do r. 1990 trvala základná služba 24 mesiacov, potom 18 (1990 – 1993), 12 (1993 – 2000), 9 (2000 – 2003) a posledne v rokoch 2004 a 2005 už len pol roka.

Marcel Pecník, historik, foto: SITA