Deň, keď sa rozhodovalo o nás bez nás

Chamberlain si na Mníchovskej konferencii podáva ruku s Hitlerom.

Koniec septembra 1938 bol pre vtedajšie Československo obdobím zrady a ústupkov. Politike nacistického Nemecka, ktorá začala postupne prenikať do Európy, sme sa nedokázali ubrániť a jedinou možnosťou bolo úplne podriadenie sa nemeckému diktátu. Všetko odštartovala Mníchovská dohoda podpísaná 29. septembra 1938.

Čo bolo predtým…

30. roky 20. storočia znamenali pre Európu turbulentné zmeny. K nim prispela politika nacistického Nemecka. Tá bola natoľko nakazená hitlerovskou ideológiou, že sa v predvojnovom období nenašiel nik, kto by jej dokázal čeliť a zvrátiť aktuálny stav.

Okrem politiky antisemitizmu sa totiž z Nemecka začali šíriť myšlienky imperializmu a nemeckej expanzie s cieľom vytvorenia Tretej ríše. Ešte pred samotným vypuknutím vojny im museli čeliť najmä východní susedia nacistického Nemecka.

Ich prvou obeťou sa stalo Rakúsko, ktoré bolo v marci 1938 pripojené k Nemecku. Na čele Československa stál vtedy prezident Edvard Beneš, ktorý si na prezidentskej stoličke prežil azda najťažšie chvíle v histórii tohto štátu.

Zámienkou sa stali menšiny

Hitler už vtedy vedel, že jeho ďalším terčom sa stane práve krehké Československo. Ďalším územím, ktoré pripojí k svojej rozpínajúcej sa ríši malo byť pohraničné územie Sudety, na ktorom bola prevažná časť obyvateľov nemeckej národnosti.

Nešlo mu tak ani o nich ako o samotné priemyselné zóny a strategické podniky, ktoré by mu mohli výrazne pomôcť v čase vojny. A tak netrvalo dlho a vymyslel dokonalý plán.

Na sudetských Nemcov pritlačil, aby mu dali za pravdu, že sa im v Československu nežije ľahko a ako nemecká menšina sú utláčaní a diskriminovaní. Tento argument si obhájil aj pred hlavami ostatných európskych krajín, ktorých pozornosť sa obrátila proti Československu v prospech „utláčaných“ Nemcov.

Vedúci predstavitelia štátu prijali ultimátum o odstúpení tohto územia. V súvislosti s týmito územnými zmenami bola na pláne Mníchovská konferencia, na ktorej by boli všetky podmienky a zmeny spísané. Tá sa začala 29. septembra za účasti predstaviteľov štyroch európskych veľmocí.

Spojené kráľovstvo reprezentoval Neville Chamberlain, za Francúzsko sa konferencie zúčastnil Édouard Daladier, za Taliansko Benito Mussolini a za Nemecko Adolf Hitler. Predstavitelia Československa sa samotných rokovaní nezúčastnili a na rozhodnutie čakali za dverami.

Výsledkom bolo oklieštené Československo

Z textu dohody vyplynulo, že Československo stratí 1/3 svojho územia. V prvom rade išlo o spomínané Sudety, ktoré na svoju stranu získalo Nemecko.

Nemcom sme celkovo odovzdali približne 28 tisíc km2. Ďalším úderom pod pás boli pre Československo ďalšie územia, ktoré muselo odovzdať svojím susedom.

Z Mníchovskej dohody totiž vyplynulo aj to, že južné oblasti obývané maďarskou menšinou bude musieť odovzdať práve Maďarsku na základe 1. viedenskej arbitráže.

Tak sme prišli o ďalších 11 tisíc km2. Ďalšie hraničné územia bolo Československo nútené odovzdať aj Poľsku. Dôsledok Mníchovskej dohody bol teda pre Československo jednoznačný.

Obrovské územné straty a zlá politická situácia, ktorá vyústila demisiou prezidenta Edvarda Beneša. To už nemecká vláda využila jednoznačne vo svoj prospech a rozhodla sa podporiť myšlienku rozdelenia krajiny na Česko a Slovensko.

Potom sa už fakticky jeho ríša rozrástla o Protektorát Čechy a Morava a tiež Slovensko, ktoré bolo jeho satelitným štátom. Mníchovská dohoda bola spolu s Viedenskou arbitrážou anulovaná až po skončení 2. svetovej vojny.

puma, foto: internet