ČAPLOVIČ: O slobode

Patrím k tým, čo z vlastnej vôle, rešpektujú pokyny nosiť rúško, dodržiavať hygienu a odporúčané odstupy. Som privretý doma, žiaľ bez živých sociálnych kontaktov, možností zájsť do mesta a stretnúť sa s priateľmi na jednej kávičke. Chýbajú rozhovory s priateľmi, žijem len cez kontakty na mobile a internete.

Každý deň volám mojej 92-ročnej krstnej mamke do súkromného Domova seniorov, ktorej sme sa vyskladali, aby mohla takto na lôžku slušne dožiť svoj život. A koľkí si to v našej domovine nemôžu dovoliť. Veľkej väčšine ľudí na dôchodku a nielen im, chýba sloboda, stretnutia s rodinou a s najbližšími.

A nadovšetko im chýba dobré a milé slovo. Často si púšťam, zvlášť v týchto časoch, Pieseň slobody v interpretácii Marcely Laiferovej, najmä slová: „Spievam pieseň o túžbe po slobode slov…žiadna z hrádz, žiadne nie nezastaví nás, žiadny val, žiadny zákaz už neodradí nás.“

Bolí ma veľmi duša z neustáleho poučovania, napomínania a sústavných zmien pre ďalšie zmeny. Pozerám na časté bezmyšlienkové pozérstvo pred médiami, s moralizujúcimi statusmi na internete.

A k tomu všetkému len urážanie, nadávanie, zakazovanie a súdenie tých, ktorí majú iný názor. Zúfalo pozerám, ako sa čoraz viac na Slovensku kriví demokracia. Dlho ju ohýbala a ohýba neprijateľná korupcia a impotentné súdnictvo.

Teraz ju ešte viac skrúcajú mnohí plagiátori v politike, prefíkaní populisti a klamári. Počúvam premiéra a som často zhrozený z jeho vyjadrení, stanovísk, rozhodnutí a vyhrážania sa nám občanom. Autoritárske spôsoby vládnutia nás čoraz viac a viac vzďaľujú od demokracie.

Francúzsky predseda vlády G. Clemenceau (1906 – 1909, 1917 – 1920) to vyjadril tiež v neľahkých časoch veľmi úprimne a presne „Demokracia je umenie držať samého seba na uzde, aby nás nemuseli držať na uzde iní.“ Ľudská pamäť sa nedá násilím, aj keď by mnohí veľmi chceli, vymazať.

Dnešná moc svojimi rozhodnutiami chce nás umlčať, bojí sa ulice, aj keď v minulosti ulicu, v politickej opozícii, často využívala. S úsmevom na tvári predlžuje núdzový stav, svoje rozhodnutia prekrýva pandémiou koronavírusu.

Škrtia nám slobodu slova, slobodu zhromažďovania, vrhajú nás späť pred rok 1989. V ústraní domova premýšľam a som presvedčený o tom, že ľudské práva a slobody si zaslúžia rovnakú ochranu, ako zdravie našich občanov.

A bojím sa, že keď raz vytlačíme pandémiu z nášho života, až vtedy zistíme, že sme vedno stratili slobodu už v nastolenom autoritatívnom režime. Verím však v slobodu ľudí, ktorí si ju nedajú opäť vziať.

Dušan Čaplovič, bývalý poslanec NR SR