Bohatý ľavičiar s nevysvetlenými kauzami mieri do regiónov, aby konkuroval Smer‑u

Toto leto bude poriadne horúce. A to nielen vonku ale, ako sa zdá, aj na slovenskej politickej scéne. Posledné prieskumy naznačujú, že po budúcoročných parlamentných voľbách by sa do Národnej rady SR mohol dostať rekordný počet strán (8-10). A to je ešte na ceste ďalšia politická strana s ambíciou dostať sa do parlamentu. Kto za ňou stojí a aký je jej skutočný cieľ?

Staré tváre, nové strany

So zakladaním politických strán na Slovensku sa v poslednej dobe roztrhlo vrece.

Náhly úspech spojenia bývalého šéfa mladých Smerákov Ivana Štefunka s jedným z „miklošových a dzurindových detí“ Miroslavom Beblavým v podobe pomerne vysokých súčasných preferencií voličov koalície Progresívne Slovensko – Spolu, či pomerne čerstvé založenie strany Za ľudí bývalým prezidentom Andrejom Kiskom, zrejme nedá spávať viacerým politikom, ktorí sa za posledné roky usadili na slovenskej politickej scéne.

Pravicový prestupový trh a „ľavicový“ nástrel

Okamžitý pokles preferencií strán Sloboda a Solidarita, Kresťansko-demokratického hnutia, Sme rodina Borisa Kolára či Obyčajných ľudí a nezávislých osobností samozrejme okamžite vyvolal sériu prestupov členov etablovaných strán do tých novovzniknutých.

Jedno však majú všetky strany spoločné a totiž, že zatiaľ sa lídri novovznikajúcich strán, bez výnimky, sústreďovali na pravé politické spektrum a nikto sa svoju stranu neodvážil pomenovať ako novú ľavicu, ktorá by o svoj priestor bojovala s jedinou relevantnou ľavicovou stranou – Smer-SD.

V časoch, keď sa nové politické strany rodia ako huby po daždi zrejme nikoho neprekvapilo, že o pokračovaní v politike začal uvažovať aj bývalý šéf Slovenskej pošty a neskorší minister zdravotníctva Tomáš Drucker.

Ale už väčším prekvapením bolo to, že pri svojich vyhláseniach o tom, že chce leto venovať regiónom a rozprávaniu sa o tom, „ako pomôcť mladým rodinám, aby nemuseli uvažovať nad tým, či si môžu dovoliť jedno alebo dve deti.

Potrebujeme hovoriť o dôstojnom živote pre našich seniorov, konkrétne opatrenia, nie raz za rok hovoriť o trinástom dôchodku.“… a… „potrebujeme hovoriť aj o zdravotníctve“, sa sústredil výlučne na ľavicové témy, čo dáva tušiť, že jeho politická strana bude asi konkurentom Smeru-SD.

Dôveryhodnosť Druckera a jeho strany

Zdá sa, že túžba ľudí na Slovensku po nových stranách v politike je v súčasnosti silnejšia ako vôľa pamätať si to, ako sa Štefunko, Kiska a najmä Drucker v minulosti dotýkali káuz, ktoré vyvolávajú mimoriadne pochybnosti o tom, ako vážne to so svojimi novými politickými stranami v politike myslia.

O Štefunkovom podnikaní v podobe úspešného získavania veľmi zvláštnych štátnych zákaziek u smeráckych ministrov Maďariča, Kažimíra, Draxlera, Žigu, či o mimoriadne predražených obstarávaniach na Žilinskej univerzite a Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde sa konštatovalo až 40 – 80-percentné predraženie obstarávaných položiek, sa toho už popísalo veľa.

Rovnako veľa sa napísalo aj o prešľapoch Andreja Kisku v podobe káuz údajných podvodných odpočtov na dane z pridanej hodnoty, dane z príjmov, nezákonného získavania pozemkov vo Vysokých Tatrách alebo o zvláštnych praktikách pri ručení za úvery na rozbehnutie jeho splátkovej spoločnosti.

Na Tomáša Druckera, ako niekoho, kto sa tvári ako obhajca mladých rodín, seniorov a chorých, sa však so svojím zázračným zbohatnutím v časoch, keď bol šéf Slovenskej pošty či minister zdravotníctva, tiež nemôže len tak zabudnúť…

Plat 30 000 ročne v Slovenskej pošte, kde ako v štátnom podniku poštár zarába priemerne 670 eur mesašne, dom na Floride kúpený za tretinovú cenu 60,5 tisíc eur, hodinky pre manželku za 60 tisíc, pozemky, ktoré v hodnote 1,5 milióna eur Druckerovci nadobudli za 120 tisíc a Mercedes a Range Rover do domácnosti každý za stotisíc? Žiadny problém…

Kľúč k úspechu – poslušný funkcionár

Podľa jedného z členov vedenia strany Smer‑SD je Tomáš Drucker od začiatku svojej kariéry členmi Smeru‑ SD označovaný ako „koník“ asi najvplyvnejšieho sponzora strany Smer-SD – Jozefa Brhela.

Keď sa teda bližšie pozrieme na to, kde Drucker v minulosti pôsobil a ako boli podľa vplyvu v Smere-SD rozdelené jednotlivé ministerstvá medzi sponzorov strany, nebudeme priveľmi prekvapení.

Po tom, ako pôsobil vo firmách, z ktorých niektoré z nich sú neslávne známe kvôli realizácii predražených štátnych zákaziek, bol stranou SDKÚ‑DS nominovaný ako člen predstavenstva Vojenského opravárenského podniku Nováky.

Následne bol v roku 2010 ako stranícky káder nominovaný za šéfa dozornej rady Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti. Potom však už ako „asistent“ Fedora Freša (bývalý šéf SDKÚ‑DS a bratislavský župan) prebehol na druhú stranu a stranícke predsedníctvo Smeru-SD ho vymenovalo za šéfa Slovenskej pošty.

V tých časoch ako jej riaditeľ zarábal okolo 3 000 eur (uvedený plat je bez odmien). Pri priemernom plate jeho zamestnancov – doručovateľov pošty – vo výške 670 eur, musíme zaplakať.

V tom čase mal, podľa nášho zdroja, Slovenskú poštu na starosti sponzor strany Brhel, s ktorým Drucker sedel v predsedníctve Izraelskej obchodnej komory.

Mimochodom, známosť s Brhelom Drucker ani veľmi nezapieral a potvrdil, že sa s predmetným podnikateľom a oligarchom Smeru pozná už od roku 2004.

Zabudol však vysvetliť, prečo v kanceláriách Brhelových firiem v Double Tree by Hilton Bratislava (podľa nášho zdroja tzv. „desiate poschodie“) ako šéf Slovenskej pošty trávil toľko času a o čom sa s Brhelom počas výkonu svojej funkcie šéfa pošty toľko radil.

Uhladený obal a maslo za ušami

To, čo nemožno Druckerovi vytknúť, je jeho pomerne kultivované vystupovanie pred médiami, ktorým si získal pozornosť slovenskej verejnosti.

Do akej miery však išlo iba o túžbu po sebaprezentácii a tvorbe obrazu o Druckerovi, ktorý to myslí so Slovenskou poštou a slovenským zdravotníctvom vážne, sa ukázalo neskôr.

Do času, kedy bol novým predsedom vlády Pellegrinim povolaný ako náhrada za nevyhovujúceho Jozefa Ráža ml. na post ministra vnútra, ktorého odmietol prezident Kiska vymenovať, Druckera verejnosť skôr evidovala ako ministra zdravotníctva, ktorý neustále ohlasuje reformy v záujme pacienta.

O to horšie bolo rozčarovanie z toho, že sa zrazu začali objavovať jeho nevysvetliteľné majetky, ktoré údajnou podnikateľskou činnosťou získala jeho manželka.

Drucker pôsobil vo vláde Roberta Fica ako minister zdravotníctva.

Krízový manažér

Pojem krízový manažér, s ktorým Drucker vstupoval na ministerstvo zdravotníctva v roku 2016 je síce pekný, ale nezmyselný zároveň. Nič z neho totiž nie je pravda.

Dajme bokom teraz to, že z jeho pôvodných sľubov o tom, ako zlepší kvalitu nemocníc, ako zavedie elektronizáciu rezortu, či ho profesionalizuje, ako šliapne na päty podnikateľským skupinám v zdravotníctve, či ako zavedie DRG systém do slovenského zdravotníctva (hodnotenie kvality a efektivity nemocníc) a podobne, ostali len prázdne sľuby.

Namiesto toho sa však na ministerstve zdravotníctva objavili veľmi podozrivé zákazky spojené s privatizáciou niektorých činností na pohotovostiach, či podozrivými nákupmi zdravotníckych materiálov ľuďmi, ktorí rovnako úspešne získavali zákazky aj na Slovenskej pošte.

A mimochodom asi to nebude náhoda, že od tých istých ľudí Druckerova manželka výhodne kúpila 1,5-miliónový pozemok za 120 tisíc eur, v blízkosti Trnavy, kde má zázemie jeden zo sponzorov Smeru‑SD.

V médiách sa objavili ale aj otázniky zo súkromného života Druckerovcov, ktorí by si podľa svojich oficiálnych príjmov nikdy nemohli dovoliť dom na Floride – tiež kúpený pod cenu, hodinky Druckerovej manželky za 60 tisíc eur (5-ročný plat priemerného Slováka), minimálne dve autá za spolu 200 tisíc eur (15-ročný plat priemerného Slováka), či dom v Chorvátskom Grobe (8-ročný plat priemerného Slováka).

V Smere ako doma…

Nezabudnite, že sa Vám bude prihovárať multimilionár…

Keby ste chceli mať toľko ako Druckerovci, z priemerného slovenského platu by sa vám to nikdy nepodarilo. Zdá sa, že jedinou možnosťou je robiť v štátnych funkciách a kamarátiť sa s tými správnymi ľuďmi.

Nie, bohatstvo Druckerovcov nie je neobvyklé, ale iba medzi špičkovými podnikateľmi. Určite nie však medzi ľuďmi, ktorí od roku 2006 zastávali pozície na základe nominácií straníckych orgánov.

O to viac je však nedôveryhodný spôsob, akým odrazu Tomáš Drucker vyplával na zemský povrch ako tretí najdôveryhodnejší politik, ktorého odrazu zaujímajú chudobní ľudia v regiónoch.

Skôr to totiž pôsobí ako iniciatíva samotného Druckera, ktorou oslovil príslušnú prieskumnú agentúru na zisťovanie postojov v oblastí verejnej mienky s jasným zámerom založiť novú politickú stranu.

Založenú na kamarátstvach s oligarchami, nevysvetlenom zázračnom zbohatnutí rodiny Druckerovcov a tom, že samozvaný krízový manažér sa chce znovu dostať do politiky. Lebo tam sa mu asi vždy najlepšie darilo…

Martin Sokol, foto: SITA, mh