Čo bolo, bolo…alebo krátko o vývoji slovenčiny…

21. februára oslavujeme medzinárodný deň materinského jazyka (UNESCO). Tým naším je už dlhé storočia slovenčina v jej rôznych vývojových podobách.

Základy nášho jazyka hľadáme už v období sťahovania národov v 6. storočí. Naši predkovia, Slovania, používali svoj vlastný jazyk.

Písomnú podobu mu dali vedúci byzantskej misie, ktorá prišla na naše územia na základe pozvania veľkomoravského kniežaťa Rastislava v roku 863, bratia Konštantín (neskôr Cyril) a Metod.

Mali sme vyspelý kultúrny jazyk, ktorý sa ďalej vyvíjal v období stredoveku a novoveku. O jeho prvú kodifikáciu sa zaslúžil Anton Bernolák (1762 – 1813), ktorý najprv v roku 1787 vydal Kritickú jazykovednú rozpravu o slovenských písmenách, neskôr v r. 1790 veľké dielo Grammatica slavica – slovenská gramatika.

Spisovný jazyk odvodil od kultúrnej západoslovenčiny. Na neho nadviazal Ľudovít Štúr (1815 – 1856), ktorý ako základ spisovného jazyka určil stredoslovenskú podobu slovenčiny.

Najprv sa na tom dohol spolu so svojimi spolupracovníkmi a s Jánom Hollým na porade v roku 1843, neskôr to oficiálne vyhlásili na prvom zasadnutí spolku Tatrín v roku 1844 v Liptovskom svätom Mikuláši.

Neskôr vydal známe jazykovedné diela ako napr. Nárečia slovenskuo, alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1845), či Náuka reči slovenskej (1846). Ďalší výrazný zástoj na formovaní nášho jazyka mal Martin Hatalla (1821 – 1903).

V roku 1852 napísal Krátku mluvnicu slovenskú, ktorou posunul ďalej pravidlá pravopisu, štylistiky a používania jazyka. V neskoršom období mali vplyv na vývoj spisovného jazyka matičné osobnosti, napr. Samuel Czambel, či Jozef Škultéty a ďalší.

Dnes je slovenčina pre nás nielen materinským jazykom, ale aj dedičstvom predkov, národným klenotom a dôležitým štátotvorným prvkom.

Marcel Pecník, historik, foto: internet