Keď pravidlo „na Slovensku po slovensky“ začína platiť

Nie vždy mali Slováci to privilégium, aby mohli používať svoj vlastný jazyk aj v úradnej reči. V Uhorsku museli naši predkovia ovládať latinčinu, maďarčinu a nemčinu. Podľa nariadenia z roku 1860 však prišlo k výraznej zmene v jazykovom zákone v Uhorsku.

Slováci v dobách Uhorska nepatrili medzi tie šťastnejšie národy. So slovenčinou by ste v úradnom styku nepochodili a všetci museli ovládať jazyk nemecký a maďarský.

Obdobie temna pre Slovákov

Veľkou skúškou pre Slovákov žijúcich v Uhorsku bolo obdobie od rokov 1848/49 až do roku 1860. Tieto roky sú často označované ako temné obdobie, kedy vládol Alexander Bach, ktorý nastolil v monarchii tvrdý absolutizmus.

Silná germanizácia sa dotkla aj Slovákov, ktorých myšlienky o vlastnom jazyku boli v tom čase úplne potlačené. Teror, potláčanie základných práv a slobôd a tvrdé diktátorské praktiky bol len zlomok vecí, ktorým museli Slováci čeliť.

Alexander Bach

Slovenskí povstalci museli okrem iného čeliť prenasledovaniu a myšlienka Slovenska ako samostatného štátu sa práve vtedy na míle vzdialila.

V spravodlivé riešenie slovenskej otázky však naďalej verili Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Martin Hattala, ktorí boli odhodlaní vyriešiť spor o spisovný jazyk aj v tomto ťažkom období.

V roku 1851 sa dohodli na jazykovej reforme. Štúrovčina z roku 1843 bola poopravená podľa zásad Hodžu a Hattalu. Oživenie slovenského národného života prišlo až v roku 1860, kedy bol prijatý Októbrový diplom.

Ten okrem pádu Bachovho absolutizmu znamenal aj novú nádej pre Slovákov. Okrem iného sa tento rok stal aj prelomovým rokom, kedy sa popri silnej germanizácii do popredia dostávali aj iné národy.

Nemčina, maďarčina aj slovenčina

Úradným jazykom v Uhorsku bola v období Bachovho absolutizmu výhradne nemčina. Nové nariadenie z roku 1860 však uzákonilo v úradnom styku aj maďarčinu.

To by však stále pre Slovákov neznamenalo žiadnu výhodu. V 22 stoliciach vtedajšieho Uhorska sa však konečne mohla používať aj slovenčina, ktorá po Hodžovsko‑Hattalovskej reforme a vydaní Krátkej mluvnice slovenskej nadobudla konečne jednotnú podobu.

Po tom už nič Slovákom nebránilo pokračovať v snahách o získanie národnej svojbytnosti. 6.-7. júna 1861 bolo v Martine prijaté Memorandum národa slovenského, v ktorom Slováci spísali základné štátoprávne, politické a tiež kultúrne požiadavky.

Ďalším výrazným posunom vpred bolo založenie prvej celonárodnej kultúrnej organizácie – Matice slovenskej. Tá mala od roku 1863 pre Slovákov nezastupiteľnú funkciu.

Okrem upevňovania národného povedomia sa podieľala aj na ochrane a rozvoji národných tradícií, kultúry a literatúry, či vytváraní podmienok pre všestranné vzdelávanie.  Slovenčina sa konečne začala vyučovať aj na školách. Stalo sa tak vďaka prvým trom slovenským gymnáziám.

V roku 1862 vzniklo prvé slovenské evanjelické gymnázium v Revúcej, v roku 1866 bolo založené aj druhé slovenské evanjelické gymnázium v Martine a v roku 1869 vzniklo katolícke slovenské gymnázium v Kláštore pod Znievom.

puma, foto: internet